Len najmladší a najstarší hrajú futbal v Aradáči

Vlani tomu boli dva roky, čo v Aradáči zanikla činnosť Aradáčskeho športového klubu (AŠK), ktorý svojimi výsledkami na trávniku veru vypísal zopár pekných kapitol v osade pri Tise. Presnejšie dedina zostala bez seniorského futbalu. V poslednom období si občas zahrajú len futbaloví veteráni, niekdajší aškovci. Ohník záujmu o futbal udržuje žiacky celok, s ktorým obetavo pracuje tréner a dlhodobý výborný hráč Vladimír Gál. Podľa neho futbal tu (takmer) zanikol preto, že osada zostala bez samozdanenia:

– Futbalové kluby aj vo väčších prostrediach narážajú na čoraz väčšie, predovšetkým finančné problémy. Nie je Aradáč jediná dedina v Zreňaninskej obci, kde sa už nehrá futbal. Konkrétne u nás klub prestal pôsobiť po tom, čo sa občania na referende vyjadrili proti zavedeniu, t. j. obnoveniu samozdanenia, takže vyhasol dôležitý finančný zdroj pre fungovanie klubu.

Vladimír nemá zloženú trénerskú skúšku, ako hovorí, aj vlastnou vinou, ale aj zásluhou okolnosti, že keď to chcel urobiť, na výzvu Obecnej futbalovej organizácie Zreňanin sa prihlásili iba štyria záujemcovia a aby sa kurz rozbehol, potrebovali aspoň desať kandidátov, takže do ďalšieho… S ohľadom na to, že hrával aj vo vyšších súťažiach, a to aj pod taktovkou kvalitných trénerov, veľa toho sa naňho „nalepilo“, ten by aj teraz mohol hrať prím aj v silnejších celkoch, povedali nám jeho spoluhráči aktuálneho celku veteránov a aj sami sme sa o tom presvedčili. Hoci na otázku o prípadnom oživení AŠK, skromne oceňuje vlastné schopnosti:

– Keby boli peniaze, mohli by sme začať hrávať; konkrétne ja už nie, je však nadostač chlapcov, ktorí majú záujem o futbal a hrať ho určite vedia. Bolo by to mladé, ale perspektívne mužstvo. Akiste je vám známe, že Aradáčania dvakrát zaradom vyhrali turnaj v rámci Slovenských národných slávností a je priam paradox, že nemáme futbalový klub! Za náš celok nastúpili práve chlapci, o ktorých hovorím.

Neboli sme priamo pritom, ale počuli sme len pekné veci o mladučkých futbalistoch z Aradáča. Ich tréner spresňuje:

– Pracujem s deťmi narodenými v rokoch 2000 až 2005, ale súťaž nehráme, iba čo sme sa prihlásili do Minimaksi ligy v Zreňanine, ktorej zápasy sa hrávajú v nafukovacej hale. Medzi žiakmi narodenými roku 2003 je aj mimoriadne talentovaný Janko Jonáš. Súhrnne trénuje 20 – 22 detí. Pracujem i so staršími 8 – 9 chlapcami, z ktorých piati nastupujú za FK Banat (hrá v Prvej lige Srbska) a traja za FK Proleter (Vojvodinská liga). Aj to sú vynikajúci hráči. Napríklad Virmanac hral už šestnásťkrát v tričku reprezentácie Vojvodiny. Trénujeme tri razy v týždni a chlapci k dobru majú aj jeden zápas.

To je pekne počuť, s ohľadom na skutočnosť, že keď aškovci hrali posledné zápasy, zhruba polovicu hráčskeho kádra tvorili hráči zvonku. Základňa je tu, vôľa a futbalový kumšt nechýbajú, je však otázne, ako dlho futbalový fanatik Vlado Gál vydrží, respektíve kedy dohorí športový zápal mladým dospievajúcim ľuďom. Hrať futbal je krásne, ale bez motívu, aký je súťaž, kontinuované zápolenie, budúcnosť najobľúbenejšej „vedľajšej veci na svete“ v Aradáči je viac než neistá. Preto sa spolubesedníka záverom rozhovoru pýtame, či vôbec dakoho kompetentného v Aradáči zaujíma budúcnosť AŠK.

– Nie, nie, nie-nie-nie… Tí, ktorí by koľko-toľko mohli pomôcť, sú totálne nezainteresovaní o futbal. Nezaujíma to ani Miestne spoločenstvo, ani prípadných donorov; situácia je veľmi ťažká…

Ozaj: vzbĺkne raz z tlejúceho ohníka, ktorý udržuje hŕstka ľudí, plameň skutočnej vášne a záujmu o futbal v Aradáči? Alebo je azda pre mládež zdravšie potĺkať sa po kaviarňach a vysedávať pri nevyhnutnom počítači?

Juraj Bartoš