Maestro ostrej mysle
„Miroslav Benka je multimediálny umelec, nie iba režisér, scenárista, dizajnér scény, kostýmov, plagátov, zvuku, spisovateľ, básnik (básnil už v rokoch, keď bol žiakom základnej školy), herec, producent kultúrnych podujatí, vysokoškolský pedagóg atď., “ napísala o ňom bibliografka Boženka Bažíková. Už dávnejšie je členom Nezávislého spolku novinárov Vojvodiny a čestným členom Spolku slovenských spisovateľov (SSS) v Bratislave. Po roku 2000 bol pri Ministerstve kultúry Srbska členom pracovnej skupiny pre európske záležitosti, interkultúrnosť a multikultúrnosť. A naposledy Národné zhromaždenie ho zvolilo za člena Národnej rady pre kultúru Srbska pri Ministerstve kultúry v Belehrade. Dňa 24. septembra 2019 bol vymenovaný aj za úradujúceho šéfredaktora nášho slovenského týždenníka Hlas ľudu.
Ste všestranne nadanou osobnosťou. Odkedy sa venujete písaniu?
– Ešte ako dieťa v základnej škole uverejňoval som básne a ilustrácie vo vtedajšej tlači (Kekec, Dečje novine, Sremske novine…) a dodnes ich mám zachované. Za svoje práce som bol odmeňovaný, neskoršie som sa však predstavil vo Vzlete, v Hlase ľudu, v Novom živote, potom na Slovensku – v Javisku, v časopisoch Film a divadlo, mesačníku Dimenzie, ktorý vychádza pravidelne v slovenčine a v angličtine (v Bruseli, v stredisku EÚ sa predáva v náklade 3 000 výtlačkov) a inde. Okrem uvedeného prispievam najmä z oblasti divadla, píšem aj divadelné hry, scenáre, dramatizácie, upravujem. A redigoval som katalógy divadelných festivalov doma a na Slovensku. Snažím sa dobre vidieť do textu, analyzujem to, čo je podstatné, na rozdiel od efemérneho, porovnávam štýly, vnímam autorov a ich uhol pohľadu na problém, ktorý rozoberajú. Treba byť široko rozhľadený, treba si povšimnúť zámer, vedieť čítať medzi riadkami. Zároveň si všímam aj umiestnenie, stajling a grafický dizajn… Nevyhnutné je mať vlastný názor na všetko, čo je pred nami. A ustavične si nastoľovať otázky: kto?, čo?, kde?, kedy?, ako? a s akým cieľom?
Ste režisér a multimediálny umelec, vašu prácu kladne hodnotili kritici v Belehrade, Bratislave, Moskve, New Yorku, Barcelone, Káhire, Teheráne – nakoniec ste prijali ponuku na pracovné miesto šéfredaktora Hlasu ľudu. Ako vidíte funkciu šéfredaktora novín?
– Áno. Vždy keď niečo čítam, ustavične si kladiem otázky: Bolo treba takto písať, dalo by sa aj inak…? Všímam si tému, ideu, skladbu viet, skladbu článku alebo básne, autorov uhol pohľadu. Môže to byť zaujímavá, kreatívna práca. Neprišiel som rozkazovať, prišiel som, aby sme sa stretli. Sami so sebou a vzájomne, človek s človekom. Aby som si vypočul konštruktívne návrhy, videnie možností kolektívu, samozrejme, aj nedostatky a prípadné problémy a aby sme sa ich pokúsili vzájomne riešiť a vytvorili lepšiu kolegiálnu, konštruktívnu atmosféru. Ale aj aby sme sa dohodli na pravidlách tvorby a etiky. Aby sme sa vzájomne počuli a poúčali. Ale, samozrejme, musia sa dodržiavať i základné pravidlá správania, predovšetkým ľudských: korektnosť, cnosť a najmä profesionalita. Zabudnime na to: ,Povedz, čo si myslíš a budeš nenávidený. Urob, čo uznáš za vhodné a budeš odsúdený!ʻ Redaktor musí byť široko vzdelaný a informovaný, široko-ďaleko vidieť. Mať nadhľad na veci.
Ako v tejto chvíli vidíte a hodnotíte Hlas ľudu ako týždenník a kolektív?
– Dobrí sú tu ľudia, dobrí a usilovní novinári, čo neznamená, že nemôžu byť lepší. Dobré sú Obzory (mesačná príloha z kultúry), Poľnohospodárske rozhľady a iné prílohy a rubriky. Treba pomôcť novinárom, aby sa profilovali pre jednu oblasť. Zatiaľ všetci píšu takmer všetko o všetkom a o všeličom (predsa klobúk dolu!). Napísať správu, reportáž, literárnu, divadelnú alebo výtvarnú kritiku – predsa je v tom podstatný rozdiel. To si musíme všetci uvedomiť a zdokonaľovať sa v tých oblastiach, v najlepšom prípade vyškoliť si ľudí iba pre jednotlivé oblasti. Nadovšetko treba pracovať na vzájomnom porozumení, dobrej a dobroprajnej, tvorivej pracovnej nálade, kolegiálnosti, etike, taktnosti a vedomí o tom, pre koho pracujeme. Navrhol som raz do týždňa projekciu a analýzu predchádzajúcich čísel Hlasu ľudu a redakčnú debatu. Mam pocit, že sa navzájom poúčame.
Ste členom nejakej politickej strany?
– Som nestranícka osoba. Nie som členom žiadnej strany. Raz som to skúsil a stačilo. Nechcel som ísť do politiky, nezapojil som sa ani do volieb do NRSNM, ak ste možno mysleli na to. Definitívne som pochopil mechanizmus politiky a jej fungovanie. Nemám povahu na to. Pre jeden ľudský život stačí jeden politický pokus. Som tolerantný a rešpektujem každého človeka. Každý z nás má na niečo viac ako kolega vedľa a opačne. Dnes patrím iba sebe, svojej rodine a málopočetným priateľom. Keď zacítim, že niekto chce so mnou nakladať podľa svojich predstáv, na škodu profesionality a etiky, nerád to prijímam. Tu nejde o žiaden truc. Som dostatočne inteligentný a samostatný. Mám svoj názor, svoje presvedčenia. Mám na to, aby som vypočul všetky názory, spolupracoval a zostal sebou, tvoril pre dobro všetkých, pre dobro nášho ľudu (a Hlasu ľudu). Videl som možnosť pomôcť v dotváraní nášho najpoprednejšieho týždenníka.
Ste členom nejakých združení?
– Áno, spomeniem tie najdôležitejšie. V roku 2005 Združenie dramatických umelcov Srbska v Belehrade mi udelilo titul Významný umelec. Okrem umeleckých združení doma a v zahraničí som členom Nezávislého spolku novinárov Vojvodiny (NDNV) v Novom Sade a čestným členom Spolku slovenských spisovateľov (SSS) v Bratislave. Po roku 2000 som pôsobil v rámci členskej skupiny Ministerstva kultúry Srbska poverenej európskymi záležitosťami, interkultúrnosťou a multikultúrnosťou. Naposledy som zvolený za člena Národnej rady pre kultúru Srbska v Ministerstve kultúry. Táto rada je zložená z 19 členov, najväčších osobností našej krajiny z oblasti kultúry a umenia a bude mať na starosti zviditeľniť a pomôcť v afirmácii toho najhodnotnejšieho. Je mi veľkou cťou, som v dobrej spoločnosti.
Ste tolerantný, ale, zdá sa, občas aj kritický, až prísny. Avšak o vašich názoroch sa vždy vážne debatuje, uvažuje a najčastejšie ich rešpektujeme.
– Je dobre mať svoj kritický názor – pohľad na veci, zároveň treba nestratiť zdravý rozum a styk s realitou, keď ide o podstatu vecí. Malomeštiactvo, zlosť, pokrytectvo a nenávisť oslabujú myseľ, a preto je nevyhnutné a nutné v zárodku ich odstrániť. Je nás tu, vo Vojvodine, iba hŕstka Slovákov a nieto priestoru na nesváry a škriepky. Život môže byť oveľa znesiteľnejší, kvalitnejší, krajší, keď to ľudia chcú. Samozrejme, predovšetkým treba podporovať v každom človeku to najvzácnejšie a najkvalitnejšie. Na prvom mieste treba byť človekom a navzájom si odpúšťať.
Čo by ste odporučili svojim kolegom?
– Neexistuje univerzálny recept. Život v kolektíve, ba vôbec život ako taký nie je o ľuďoch, ktorí sa správajú férovo priamo pred vami. Život je
o ľuďoch, ktorí zostanú féroví aj za vaším chrbtom. Pre šľachetného človeka platí jednoduché pravidlo: to máš povedať zoči-voči priamo bez okolkov a s dobrým úmyslom. Rozum a oko sú späté. Rozum vždy ,vravíʻ oku, čo vidí. Len vtedy, keď sa dosiahnu duchovné výšiny, prostredníctvom nich sa zohľadní podstata, vybuduje nadhľad.
Vo svojej inscenácii 100 rokov s národom, v národe, pre národ v rámci galaprogramu Slovenských národných slávností v Báčskom Petrovci 2019 priniesli ste dôležité impulzy pre celý ľud.
– Predtým ako som začal písať scenár SNS, veľmi dobre som si premyslel, o čom to bude, čo mi v podstate bude témou a ideou. Môj úmysel bol ,začrieťʻ oveľa hlbšie a hovoriť v metaforách, od samotného zárodku a potrieb slovenského etnika, ktoré sa v 18. storočí odštiepilo od svojej komunity ,hornozemskej Slovačeʻ a vydalo sa na dlhú cestu do neznáma. Ak niekto očakával, že budem uvádzať mená, roky a výročia všetkých udalostí, ktoré si v tomto roku pripomíname, bolo by to plávanie po povrchu. Vytvoriť dáky galimatiáš pri zapájaní týchto diametrálne rozličných inštitúcií a ich udalostí prinajmenšom by bolo banálne. Dokonca slovenské gymnázium už malo a tlačené médiá čoskoro budú mať svoje, samostatné oslavy. Držal som a držím im palce, aby ukázali, čo vedia. Každému človeku želám iba to najlepšie. Nebol som pri tom, keď ľuďom udeľovali žiarlivosť, závisť, nenávisť. Dobré sa samo chváli a zostáva v spomienkach.
Životopis Miroslava Benku
Meno Miroslava Benku – významného umelca v slobodnom povolaní – už niekoľko desaťročí presahuje hranice kultúrneho sveta nášho štátu. V projektoch jeho bohatého multimediálneho opusu sa neraz prelínal Benka ako autor, scenárista, ako režisér, ako herec, ako dizajnér či umelecký fotograf, ako univerzitný profesor a veľký estét.
Miroslav Benka sa narodil 22. apríla 1956 v dedinke Ašaňa. Roku 1977 vyštudoval odbor dizajn na Strednej umelecko-priemyselnej škole v Novom Sade, roku 1983 ukončil štúdium herectva na Akadémii umení v Novom Sade a roku 1988 i štúdium réžie na Fakulte dramatických umení v Belehrade. Režíroval viac ako 70 divadelných predstavení, taktiež režíroval i televízne programy, dokumentárne filmy, hudobné klipy, rozhlasové hry a ďalšie multimediálne programy nielen doma, ale aj v zahraničí. Charakteristickou črtou jeho divadelného rukopisu často je jeho kompletné autorstvo a jeho estetický prejav je poznačený poetikou postmoderny. Pôsobil ako režisér a umelecký šéf Mestského divadla a umelecký šéf Festivalu slovanskej kultúry v Žiline, riaditeľ a umelecký šéf Národného divadla Sterija vo Vršci, riaditeľ a umelecký šéf divadelného festivalu Vršacká divadelná jeseň.
Ako docent Miroslav Benka prednášal na Vysokej škole múzických umení v Bratislave a International university v Belehrade a v Novom Pazare. Benka konal aj rad spoločenských funkcií – bol zamestnaný vo funkcii riaditeľa, umeleckého riaditeľa, režiséra a riaditeľa medzinárodných divadelných festivalov doma a v zahraničí. Bol členom pracovného tímu pre multikultúrnosť a interkultúrnosť Ministerstva kultúry Srbska v Belehrade. A naposledy Národné zhromaždenie ho zvolilo za člena Národnej rady pre kultúru Srbska pri Ministerstve kultúry.
Jeho inscenácie boli zaradené do programu popredných divadelných festivalov, akými sú belehradský BITEF, Sterijovo pozorje v Novom Sade, divadelný festival MESS v Sarajeve, EX PONTO v Ľubľane, záhrebský
festival Týždeň tanca, Juhoslovanský divadelný festival v Užici, Festival inscenácií slovenských hier v Prešove, Divadelná Nitra v Nitre, ako aj v rámci ďalších festivalov na Slovensku, v Rakúsku, Egypte, Nórsku, Fínsku, Iráne, Maďarsku, Rumunsku a v bývalej Juhoslávii.
Výrazným znakom Benkovej poetiky je divadlo pohybu. Mnohým z nás sa natrvalo vryli do pamäte jeho autorské predstavenia takéhoto druhu – SOS (1991), Mäkké sny (1994), ako aj Chlieb a hry (2004). V týchto inscenáciách sa úspešne prejavil ako kompletný autor i ako autor výtvarného riešenia. Tu sa však rad jeho autorských projektov vôbec nekončí. Hodne projektov vypracoval i v divadlách zahraničia. V jednom z najkrajších zámkov strednej Európy, v slovenských Bojniciach, roku 1994 utvoril veľkolepý multimediálny projekt Lux in Tenebris, o ktorom informovali svetové médiá – CNN, BBC, Deutsche Wele, RTL, Arte a iné spoločnosti.
Predstavil sa na Svetovej výstave scénického výtvarníctva na Quadrienalle v Prahe, v Galérii Progres v Belehrade, na 3. a 4. YUSTAT-e – Bienále scénického dizajnu, v Múzeu úžitkových umení v Belehrade a na Trienále divadelnej scénografie a kostýmov v Novom Sade, v Galérii Matice slovenskej v Martine, v Slovenských inštitútoch v Budapešti a vo Varšave, na Ministerstve zahraničných vecí a v Galérii Ministerstva kultúry Slovenskej republiky v Bratislave.
Opus jeho divadelných réžií – autorských projektov dopĺňame nasledujúcim výberom: Maľované inovaťou v divadle Teatar – Opera Madlenijanum Art centrum Chlieb a hry, Belehrad – Zemun z roku 2008, Obrazy môjho sveta z roku 2008, Dni zo snov Einsteinovcov – Art centrum Chlieb a hry, Stará Pazova 2012, Bydlisko z roku 2011, B & B Belehrad – Berlín z roku 2014 a ešte mnohé iné.
Za svoju tvorbu Miroslav Benka získal viaceré významné uznania:
- 1991 – Cena Jurislava Korenića za najlepšieho mladého režiséra v Juhoslávii, Sarajevo;
- 1991 – Cena za najhodnotnejší experiment v súčasnom juhoslovanskom divadle, Sarajevo;
- 1992 – Top 10 – podľa Združenia nezávislých novinárov Vojvodiny zaradený bol medzi 10 najvýznamnejších osobností v súčasnom divadle, Nový Sad;
- 1994 – Štátna cena za autorstvo a réžiu hry Mäkké sny podľa Združenia divadelných umelcov Slovenska, Bratislava;
- 1994 – Cena za najlepšieho režiséra na 2. Vršackej divadelnej jeseni, Vršac;
- 1995 – Cena za najlepšieho režiséra na 45. Festivale profesionálnych divadiel Vojvodiny, Vršac;
- 1995 – Cena Nacionálnej televízie – Rádio-televízia Srbska, Belehrad;
- 1999 – Zlatý odznak Združenia pre kultúru a vzdelávanie, Belehrad;
- 2001 – týždenník NIN ho zaradil medzi osobnosti, ktoré zanechali najhlbšie stopy v divadelnom umení v poslednom desaťročí 20. storočia;
- 2005 – získal titul Významný umelec, Zväz dramatických umelcov Srbska (SDUS), Belehrad;
- 2006 – Grand Prix na 24. International Theatre Festival Fadjr 2006 za najlepšiu inscenáciu Chlieb a hry (Panem et Circenses), Teherán, Irán;
- 2007 – Cena za najlepšiu scénografiu a nominácie za najlepšie predstavenie a za najlepšiu réžiu (19. Cairo International Festival for Experimental Theatre 2007) za inscenáciu hry Chlieb a hry (Panem et Circenses), Káhira, Egypt;
- 2017 – Medaila kultúry za multikultúrnosť a interkultúrnosť Ústavu pre kultúru Vojvodiny, Nový Sad;
- 2019 – Medaila pre kultúru NRSNM, Nový Sad.
Zdenka Kožíková
