Matej Ambrózi (1797 – 1869): Spomienka na národného dejateľa po 225. rokoch jeho narodenia
Na kultúrnych dejateľov, ktorí sa zaslúžili o zachovanie našej slovenskej identity, si treba neustále spomínať. Medzi takých snaživcov vojvodinských Slovákov určite patrí aj Matej Ambrózi. Jeho meno neprávom slabšie rezonuje v povedomí súčasníkov v Srbsku, preto aj týmto skromným príspevkom si chceme trochu posvietiť na dosahy tohto ušľachtilého muža, ktorý pôsobil medzi Slovákmi v Banáte.
O Matejovi Ambrózimu sa v našej kultúrnej verejnosti azda najviac zmieňoval spisovateľ Víťazoslav Hronec. Materiály k jeho životu a tvorbe Hronec zhŕňal pri zostavovaní antológií poézie vojvodinských Slovákov. Z jeho uverejnených biografických poznámok o ňom v súčasnosti vieme predsa čosi viac.
Veršovec a evanjelický kňaz Matej Ambrózi sa narodil 13. januára 1797 na Slovensku, v Sielnici na Liptove ako syn dedinského kováča. Ľudovú školu zakončil v rodisku a nižšie triedy evanjelického gymnázia v Banskej Bystrici. V Prešove vychodil len rétorickú triedu vyššieho gymnázia, a potom odišiel za vychovávateľa k rodine Tomáša Dežőiho do Miškolca. V rokoch 1816 až 1818 vychodil dva ročníky teológie, ale štúdiá dokončil v Šoproni, kde zložil aj kandidátsku skúšku.
Po štúdiách roku 1818 prišiel do Nového Sadu za levítu, kde pobudol pol druha roka. Roku 1819 bol v Pešti vysvätený za kňaza a v auguste 1820 prišiel za farára do Bajše. V marci 1825 odišiel do Bečkereku (dnešný Zreňanin), kde zostal celých trinásť rokov. V rokoch 1826 – 1832 bol dekanom dolného Banátu a v rokoch 1836 – 1847 prvým banátskym seniorom. Začiatkom októbra 1837 prišiel za farára do Kovačice. Zomrel v Kovačici 12. marca 1869. Bol dva razy ženatý: s Esterou, rod. Rakovicovou, a Karolínou, rod Peťkovou, s ktorými mal päť synov a päť dcér.
Vydal nasledujúce bibliofílie i knihy veršov: Valedictio […] Duo Kanka […] (1815), Pietatis gratique animi monumentum […] Joanni Kiss […] (1917), Epicedium in praematurum obitum […] Pauli Magda […] (1818), Jádro náboženství kresťanského (1844), druhé vydanie pod názvom Jádro náboženství kresťanského pro školskou mládež evanjelickou, (1861), Píseň nábožná […] (1852), Píseň, kterou pri príležitosti kanonické visitácie […] Jozefa Székáč […] církev kovačická v svém chráme […] zpívala (1862).
Vydal aj jednu knihu po maďarsky. Písal aj pod pseudonymom Vojak hraňičjar.
Na podnet literárnych snaživcov Martina Zlocha (1970 – 2006) a Anny Severínyovej (1951) v Kovačici bola 6. decembra 1996 založená Literárna družina Mateja Ambróziho, ktorá mala viac ako dvadsať členov. Táto družina roku 2002 vydala spoločnú zbierku básní pätnástich svojich členov pod názvom Pozdrav z Banátu Slovákom (podľa troch Ambróziho rovnomenných sonetov uverejnených roku 1846 v Orle Tatránskom) a vydávala aj vlastný časopis Klasy.
PhDr. Erika Brtáňová, CSc., z Ústavu slovenskej literatúry Slovenskej akadémie vied v Bratislave sa v poslednom období tiež detailnejšie zaoberala životom a prácou Mateja Ambróziho vo svojom vedeckom bádaní. Štúdiu Dva dolnozemské (vojvodinské) katechizmy uverejnila časopisecky v čísle 6 roku 2016 odborného časopisu Slovenská literatúra na stranách 399 – 421.
