Muž z ocele

(alebo prečo si nová doba vyžaduje nových superhrdinov)

Aj keď som si myslela, že recenzie, ktoré venujeme aktualitám v siedmom umení, nepoznačia tzv. blockbusteri, skôr aktuálne novinky zo sveta nezávislej produkcie, predsa cítim potrebu vyjadriť sa k „novému čítaniu“ najznámejšieho filmovo-komiksového superhrdinu niekoľkých generácií. V USA v lete po dlhej a zaujímavej reklamnej kampani odznela premiéra asi tohtoročného najočakávanejšieho filmového hitu Muž z ocele (Man of steel). Netrpezliví boli kritici, fanúšikovia a do tretice autorská dvojica Snyder – Nolan, ktorú určite zaujímalo, či im filmové pokladnice prinavrátia vložených 225 miliónov dolárov. Superman, jeden z najznámejších symbolov západnej subkultúry, sa navonok od svojho prvého stvárnenia roku 1938 na titulke magazínu Action comics veľmi nezmenil. Ide o človeka obrovskej sily, ale rovnako tak aj morálky, ktorá prevyšuje ľudskú vo všetkých jej slabostiach a nedokonalostiach. Superhrdinu, červeno-modrú raketu, ktorá neraz zachraňuje ľudstvo, si iba v časopriestorovom kontexte dotvárali desiatky generácií. Vždy čelil nerestiam doby s určitou dávkou humoru. A aký je „náš“ Superman, superhrdina roku 2013? Režisér Zak Snyder túto rolu zveril relatívne neznámemu Henrymu Cavillu. I keď v určitých sekvenciách až neskutočne upomína Christophera Reeva (asi najznámejšieho filmového Supermana, pozn. a.), rýchlo presvedčí diváka, že ide o inú vidinu, ale potenciálne rovnako charizmatickú. Začiatok filmu, čiže planéta Kryptón je stvárnená v temnom manieri Christophera Nolana (producent a námet) a Davida Goyera (scenár), tvorcov Temného rytiera. Fantazmagorická, perfektne vo svojom superiórnom dizajne stvárnená nová ďaleká realita jedného sveta, ohromí diváka. Silná metafora zániku tohto sveta, rodičovská obeť a projekcia skúsenosti a múdrosti jednej civilizácie do bezbranného bábätka tvorí prvú logickú líniu filmu. Príchod superhrdinu na planétu Zem, jeho rodinné zázemie, ktoré mu ponúka silnú morálnu nadstavbu, dotvorí niečo, z čoho v kontexte udalostí vytryskne superhrdina. Opravdivý obyčajný človek, špinavý, bradatý (musíme uznať, že sme ho takého nepoznali ani v komikse, ani vo filmoch či seriáloch), sa stáva niečím, čo si od neho vyžaduje zhoda nešťastných udalostí. Tu treba spomenúť romantickú líniu a Pulitzerovou cenou ovenčenú novinárku Lois Lane (Amy Adams), ktorá je jeho alter egovou spúšťou, aj keď sa Snyder majstrovsky vyhýba romantizujúcim momentom. A potom sa to stane: stratená civilizácia pátra po svojich základoch stvárnená odpadlým generálom Zodom (Michael Shannon). V tomto bode asi Snyder priveľmi začal odpisovať Michaela Baya (Transformers) a film z perfektného sci-fi sa stáva výsostne akčným bojiskom. Chcem veriť, že tým musel uspokojiť potenciálnych dorastajúcich fanúšikov, rovnako ako aj vždy podmieňujúce štúdiá (čítaj: investorov). Odpúšťam mu tento prečin, lebo sa z neho ako víťaz dostal rovnako Superman, ako aj Snyder. Nepretenciózne a predsa slušné epizódne úlohy morálnych pilierov Supermana Jor-Ela a Jonathana Kenta zahrali Russell Crowe a Kevin Costner. Netreba pripomínať tvrdenie Quentina Tarantina, s ktorým sa mnohí zhodnú, že Superman je najväčším preto, že jeho alter ego nie je superhrdina, ale je jeden z nás – Clark Kent. Snyder to múdro prízvukuje. Rovnako ako Temný rytier, ani Nolanov, Goyerov a Snyderov Superman nie je remake, nejde ani o Supermana z Action comics, ani o toho z konca 70. rokov, ani o Smallwill a iné brakové pokusy, či o Singerovho Superman sa vracia. Ide jednoducho o Muža z ocele. Nech mi odpustia všetci tí, ktorí temného Supermana „neprežuvali“, ale je o nás – takí sme!

Anna Jašková