Antický hrdina Bekim Fehmiu

(Nad autobiografiou Blistavo i strašno)

Taký bol, čo sa Radeho Šerbedžiju týka, tento herec, prvý z nich, z najväčších v bývalej krajine. Ako takého ho označil v smútiacom texte v novinách Danas, keď pred tromi rokmi jedným výstrelom Bekim Fehmiu skoncoval s vlastným životom.

Bola som malá, keď bola aktuálna snímka Skupljači perja Aleksandra Petrovića. Keď dosiahla svetový úspech. Rovnako tak i taliansky epický  seriál Odyseus. Veľmi živo si ale spomínam na to, ako som v jeho Bielom Borovi či Odyseovi dovidela k podstate, činorodej miazge. Nebolo možné nevšimnúť si tú tvár, ktorá znepokojovala. Aj na priloženej fotografii to vidieť. Na tejto peknej antickej tvári, vytesanej najšikovnejšou rukou akéhosi všemohúceho sochára, ostré vrásky odhaľovali akúsi takmer achillovskú odvahu, a pohľad vždy svietil ako svieti hrana meča, ktorá stína. Zakrvavené ruky dvíha do výšky očí.

Viacdetailová fotografia ozvláštňuje titulnú stranu autobiografie Bekima Fehmiu Blistavo i strašno, ktorá vyšla začiatkom 2013 vo vydavateľstve Samizdat B92. Veľmi sa teším zámeru vydavateľov, ktorí aktuálne prezentujú autobiografie. Nielen s cieľom výnosného počinu, za ktorým ale stojí kvalita. Napríklad Otkup sirove kože Abdulaha Sidrana, Dan prođe, godina nikad a Druga knjiga Žarka Lauševića. Nenechala by som si ich ujsť, ani keby boli beletrizované, či vyhrotené až po gýčové švíky, a nie to ešte takéto, aké sú – seriózne a provokatívne. A tak v hercoch, dramaturgoch, odhaľujem spisovateľské levy, fajnšmekrov a fakt, že u tých najväčších sa nevyhnutne snúbi niekoľko talentov. Avšak okrem spomenutých Bekimova autobiografia v dvoch zväzkoch je tu na vyhrotenie osamotená. Iná. Ako to povedal recenzent Miljenko Jergović: „Niečo celkom iné, rozličné od všetkého toho, čo naše stádo, rod a národ obvykle je.“

V prvej časti  memoárovej knihy slovanským čitateľom otvára brány kosovského albánskeho dvoru a svojho rodinného domu, a hovorí o tom, čo v našom svete znamenalo byť Albánec. Čo znamenalo čestné slovo, besa, konať dobro a bojovať za spravodlivosť. V druhej časti roztvára brány Belehradu a Juhoslávie píšuc o svojej hviezdnej kariére a o živote človeka spôsobom, ako u nás nikto nepísal. Bol a zostal jediný, ktorý si v tom čase  urobil hollywoodsku kariéru. Je to príbeh o závratnom úspechu, o takzvanej vysokej spoločnosti, kde je film veľký biznis. Hral po boku s Johnom Hustonom a vo vlastných plachtách Candice Bergenovej, Shirley Mac Laine a Avy Gardner. Možno bol pritom indiskrétny? Áno, to pripadá iba málokomu z nás ľudí. Tieto knihy sú jeho testamentom, aký prináleží iba posledným bojovníkom, básnikom, mudrcom, hercom a samurajom.

V ťažkých časoch, o ktorých  sa píše v posledných kapitolách, ktoré zdevastovali naše životy, ktoré i ďalej žijeme, Bekim ako dáky antický hrdina nemý a uväznený nehybne stál medzi znepriatelenými národmi.

Zhrozený a urazený prestal sa zaoberať umením, keďže toto „zradcovské povolanie” stratilo každý zmysel na týchto krážoch, kde sa ľudia premenili na zveri. Mohol odísť do Paríža alebo do Ríma. Niekam inam. Avšak hrdý a dôstojný, aký bol, v manieri antického hrdinu svoju cestu sám sebe určil. Zatvoril sa medzi štyri steny svojho belehradského domu, z ktorého len zriedka vychádzal… Tam hlavne čítal knihy, mlčal a písal. A takto žil dobrovoľnícke vyhnanstvo z oboch národov, ktorých niekedy preslávený zaslúžilý umelec bol. Rade Šerbedžija spolu s Miroslavom Tadićom vyspievali aj Pieseň pre Bekima (parafráza): „Akési dávne mladé časy zranené nám duše hojí, ty odchádzaš sám, zostávam dlh v krčme zaplatiť.“ Ako sa cítia jeho dlžníci, čo sa mu nepriklonili, keď menil svet, čítajúc túto jeho hviezdno-hrôzostrašnú memoárovú prózu, ktorú končí snovou víziou mamy? Radí mu, aby spieval pieseň o včele, ktorou jeho otec denne začínal výučbu: Spievaj, synku, je to dobré pre zdravie. Bekimova posledná pieseň splýva so Schilerovou-Betovenovou Ódou na radosť…

                           Annamária Boldocká-Grbićová