Na smutnú nôtu s Ondrejom Maglovským

11.mar 2021

Na smutnú nôtu s Ondrejom Maglovským

Kolegovia a kamaráti: Ondrej Maglovský a Đorđe Balašević na jednom z mnohých spoločných koncertov (Foto: z archívu spolubesedníka)

Od toho 19. februára 2021 známe priam antologické piesne panónskeho námorníka Đorđeho Balaševića (1953 – 2021) znejú inak. Akoby clivejšie, dojímavejšie. Inak prežívame každý verš, strofu, refrén. Lebo ich autor, skladateľ, básnik našich duší odišiel náhle spomedzi nás. Možno sa vybral hľadať tam hore to svoje ospievané Panónske more. V nádeji, že sa s ním predsa raz stretne…

Mnohým z nás zostali spomienky na jeho koncerty. Napríklad i na ten v Selenči, keď sme sa nočnými zaviatymi cestami brodili po druhom súťažnom koncerte Stretnutia v pivnickom poli. Lebo náš známy harmonikár Ondrej Maglovský mal v ten večer povinnosti v dvoch orchestroch: v pivnickom festivalovom, i na Đoleho koncerte. Obľúbený pesničkár si svojho kulpínskeho kolegu pekne privítal a koncert v preplnenej selenčskej sieni plynul ďalej.

Veru, 16 rokov si Ondrej užíval toto skutočne životné privilégium: hrávať a kamarátiť sa s maestrom Đorđem Balaševićom. Spomienok je veľa, situácie sa vynárajú, ale i bolia, lebo nové už nebudú…

Bol to dobráčisko a maestro

„Začiatok našej spolupráce bolo pre mňa prekvapenie. A bolo to šokujúce, ako i správa o jeho náhlej smrti…“ spomína a dojato konštatuje náš spolubesedník. „Bolo to v jednu sobotu, zavolal mi kolega Aleksandar Dujin, či by som prišiel do Nového Sadu, nemáme nahrávanie, ale nech prídem… Prišiel som na dohovorené miesto a odrazu počujem dobre známy hlas: ,Izvinite, jeste vi Maglovski?ʻ Dobre, že som neodpadol… Oslovil ma maestro Đole. Tak som ho volal od samého začiatku… Vtedy sa začala naša spolupráca. A len čo sme sa začali dohovárať, upozornil ma kamarátsky: ,Nemoj da mi vikaš…ʻ Prvá spoločná pieseň Predzadnji sneg… Bola to hudba pre jeho film, ale cédečko sme nahrali skôr ako začalo filmovanie, už v roku 2004…“

Veľký bol Đole, ale aj jeho orchester.
„Veru, hrať v takom orchestri, akým bol ten Đoleho, bola aj veľká česť, ale aj drina. Ťažká bola napríklad moja adaptácia z kvarteta, v ktorom som vtedy hral, do 15-členného orchestra, pritom s deviatimi – desiatimi výnimočne kvalitnými sólistami. Ale zvládol som to a ešte niečo: tu sa človek dopracuje k hudobníckej etike, naučí sa, ako napríklad i niekoľkosekundovou hrou zaskvieť. Tomu ma môj maestro Đole naučil. Pritom na nás hudobníkov nikdy nezdvihol hlas a napĺňal nás i pozitívnou energiou. A akú dôveru mal ku mne… Raz mi večer pred koncertom zavolal, že v istej piesni koniec hrajú tamburáši, ale on chce, aby tam znela sólo v jednej chvíli i harmonika… Povedal mi: ,Urob to tak, ako to len ty vieš.ʻ “

A koncerty?
„To sa ani opísať nedá… Zájazdy po celej bývalej Juhoslávii… Tie srdečné zvítania, niekoľkohodinové koncerty, keď celé obecenstvo s Đolem spieva, pozná texty všetkých piesní… Bol to jednoducho génius. Aké on texty písal… A ako emotívne svoje piesne spieval… Jeho koncerty boli aj pre nás členov orchestra nezabudnuteľné zážitky. Pozriem na neho a on spieva so zažmúrenými očami, prežíva pieseň z dna duše, až má človek z tohto zimomriavky… Otvorí oči, preladí sa na veselú pieseň, prenesie tú radosť do obecenstva, ľudia priam žiaria, spievajú s ním… Mal takú neskutočnú energiu… On by mohol mať aj dva koncerty zaradom. A pritom rozdielne. Lebo on aj z tej istej piesne urobil na dvoch koncertoch dve rozdielne rozprávky. Preto ľudia chodili aj na viac jeho koncertov, lebo to boli vždy nové a nové zážitky.“

Mali ste aj stretnutia mimo koncertov?
„Áno, aj súkromne sme sa stretali, skúšky sme neraz mali u nich doma. Je to skvelá rodina a aj u nich som sa cítil ako doma. A ešte keď mi Đole s manželkou Oliverou kúpili novú harmoniku… Nevedel som o tom nič a dostal som ju tesne pred jedným koncertom… Takú radosť som mal, ako malý chlapec, keď dostane novú hračku… Bol to človek plný lásky: k svojej rodine, svojim divákom, k nám hudobníkom. Vždy ochotný vypočuť, pomôcť. Aj finančne, ak bolo treba. Neraz zaplatil lekárov, keď bol človek v zdravotnej núdzi. On bol človek, ktorý celého seba dával. Veľmi dobrý človek to bol, dobráčisko. Aj mne pomohol, keď mi zhorel dom… Ochotný bol zorganizovať osobitný koncert pre moju rodinu, aby sme čím skôr znovu bývali vo svojom…“

Jeho piesne budú aj ďalej znieť i vďaka vám, hudobníkom.
„Kolegovia hudobníci veľmi dobre poznajú jeho tvorbu. Viktor Savić, viem, že ho vždy veľmi sledoval, vie všetky jeho piesne, pozná jeho biografiu. Pavel Cerovský a Pavel Danko hrali v orchestri Neoplanti, s ktorým spolupracoval aj Đole. Aj mladší kolegovia Rášo Struhár, Miro Hemela, Sájo Kováč, všetci majú v repertoári jeho piesne. Keď si raz v Selenči na svadbe objednali Balaševićove piesne, povedal mi krátko: ,Môžeme hrať aj do rána.ʻ “

Radšej sa neopýtame, ako ste sa vyrovnali s jeho náhlym odchodom…
„Všetkým nám bude chýbať… Ale jedno musím povedať: keď som zobral harmoniku v ten piatok, keď odišiel, prehral som si jeho Ringišpil, Slovensku, zhasnuté boli svetlá… Keď som zahral Galiciju, akoby som nejaký vetrík pocítil, ako som tak stál, zazdalo sa mi, akoby stál pri mne… On na večné veky zostane v našich srdciach. Vždy bude s nami. On je večný.“

A. FRANCISTYOVÁ
A. FRANCISTYOVÁ

ANNA FRANCISTYOVÁ (1962) V NVU Hlas ľudu je zamestnaná od roku 1985. Najprv pôsobila v redakcii mládežníckeho časopisu Vzlet, kde bola i zástupkyňou hlavnej redaktorky a úradujúcou šéfredaktorkou. Od roku 1994 pôsobí v redakcii Hlasu ľudu, od roku 1995 ako redaktorka kultúrnej rubriky a toho času je úradujúcou zodpovednou redaktorkou. Je nositeľkou niekoľkých ročných cien Hlasu ľudu. Kontakt: francistyova@hl.rs