Nezaznávam štylizáciu, ale ju využívam s opodstatnením

Naša folklórna verejnosť Martina Urbana zo Slovenska veľmi dobre pozná. Je tanečník, sólista, choreograf, tanečný pedagóg, niekoľko rokov asistent známeho režiséra Jaroslava Šefčíka, teraz aj samostatný režisér na mnohých folklórnych festivaloch a podujatiach. Často spolupracuje s krajanským prostredím, nielen vo Vojvodine, ale aj v Rumunsku. O sebe hovorí skromne, ale s dávkou sebavedomia, lebo celý svoj život pracuje na sebe, čo potvrdzujú aj jeho úspešné aktivity na folklórnom poli.

– Ja som obyčajný tanečník z Tekova, z Tlmáč, ktorý v rodičovskom prostredí dostával folklórne základy od detstva, keďže otec bol choreografom, matka pedagogička, tanečníčka, sólistka. Postupne som sa z domovského FS Vatry z Tlmáč dopracoval do Bratislavy na štúdiá. Začal som ako strojár, ale pomerne rýchlo som pochopil, že ma Umelecký súbor Lúčnica definuje ako človeka, takže som sa presunul na choreografické štúdiá. Kvôli študentskej choreografickej činnosti som založil Univerzitný súbor Folkus, ktorý si nakoniec získal aj samostatný život. Po siedmich rokoch som odišiel z Lúčnice ako sólista a po ukončení štúdií som nastúpil na štyri roky do súboru SĽUK. O dva roky na to som dostal ponuku robiť Vojenský súbor Jánošík zo Zvolena, kde som pôsobil sedem rokov. V súčasnosti učím na dvoch banskobystrických vysokých školách, a to ľudovú hudbu a tanec na konzervatóriu, herecký pohyb a tanec na Akadémii umení. Okrem toho už zhruba päť rokov vediem Univerzitný súbor Mladosť. V rámci spolupráce s univerzitou som si začal robiť aj dizertačnú prácu, ktorá je zameraná na rozvoj kompetencií interpreta. Môžem len konštatovať, že sa z choreografa, ktorý nikdy nechcel byť pedagógom, stal práve pedagóg…

– Žijete ľudovou tradíciou od útleho detstva. To nás oprávňuje opýtať sa vás, v akej miere je možné alebo zhubné oddeľovať hudbu, spev a tanec v tradičnej ľudovej kultúre?

– Muziku a choreografiu, prípadne tanec nemožno oddeľovať, pretože tradičná ľudová kultúra bola v synkretickom stave. To znamená hudba, spev a tanec spolu s výtvarnou stránkou, a tým ako ľudia kedysi žili, sú vždy previazané. My z tých elementov na scénu prinášame iba štyri zložky – hudbu, spev, tanec a výtvarnú zložku – a o nich na seminároch hovoríme tak, aby to prepojenie videli všetci účastníci, teda aby ich neoddeľovali. Pretože tanečníci musia aj tancovať, aj spievať, hudobníci tiež prirodzene spievajú a bolo by ideálne, keby sa tanečníci a hudobníci mohli vymeniť. Zaznamenávame aj také prípady…

– Aký je váš náhľad na častú štylizáciu tancov v prezentácii nášho ľudového umenia?

– Keďže mám blízky pracovný vzťah s vaším prostredím, môžem presne definovať vývoj toho, čo vnímate ako štylizáciu. Stará plejáda choreografov, ktorá je skúsená a ktorá chodila na semináre na Slovensko, kde sa spracoval iba celoslovenský materiál, prirodzene folklórnu „slovenčinu“ priniesla sem. Tým spôsobom sa do vojvodinského tanečného materiálu implantovali slovenské „horniacke“ tanečné motívy. Bol to fenomén, ktorý bol zaujímavý pre diváka, a preto sa začal šíriť ako huby po daždi. Tento tzv. zlatý prúd choreografov musel doznieť, lebo sa musela na povrch dostať kvalita pôvodného materiálu. Musíme konštatovať, že sa po tie roky choreografi a pedagógovia dopracovali k tomu, že dokážu prezentovať pôvodný tanec konkrétnej dediny bez toho, aby tam bola choreografická forma. Ak toto dokáže tanečník zatancovať, tak sa tomu hovorí, že vie hovoriť vlastnou rečou, rečou svojej dediny. Tento základ musíme mať, aby sme vedeli viazať nejaké vety a to je už potom tvorba. Musíme si uvedomiť, že ideme na javisko pred diváka, na scénu, ktorá má svoje pravidlá a zákonitosti v zmysle vzťahu s divákom, umiestnenia muziky, spôsobu, na ktorý máme narábať s energiou a emóciou a spôsobu, ako otvoriť dialóg. Práve tu začína štylizácia, o ktorej hovoríme. Keď ovládame základnú abecedu, slová, s ktorými vieme narábať, môžeme hovoriť o tom, či hovoríme reč, či sa rozprávame dialógom, píšeme báseň alebo spievame výnimočnú pieseň. Sú to vlastne stupne štylizácie, ktoré môžeme pomenovať aj v tradičnej choreografickej tvorbe, aj v hudbe. Nezaznávam žiadnu štylizáciu, ktorá je opodstatnená a ktorá vykazuje všetky typické štýlotvorné znaky, ktoré sú potrebné pre konkrétnu vec, ktorú sa snažíme dosiahnuť.

Za rozhovor ďakuje:

V. Dorčová-Valtnerová