Nové poňatie

Tak to bolo kedysi: a dnes?

NINA TODOROVIĆOVÁ A JEJ ARCHITEKTÚRA SPOMIENOK

Za všetko možno môže zákon kontinuity a diskontinuity, uschovávaný v pamäti každého z nás. Proti pocitu stiesnenosti vlastnej existencie v priestore a čase každý jedinec bojuje ako vie: niekto prácou, iný  objavom, tretí tvorbou, štvrtý spomienkou.

To posledné platí aj pre Ninu Todorovićovú a jej projekt Architektúra spomienok, opierajúci sa o základy a princípy  jej osobného psychologického postoja k mestu, limitovanému zemepisným, historickým a sociálnym aspektom. Povedané konkrétne, Todorovićová pozorne sleduje zmeny výzoru a štruktúry mestského jadra Belehradu, často vystaveného a dodnes vystavovaného živelnej nadstavbe existujúcich a neplánovanej výstavbe nových obytných budov. Osobný  fotografický prístroj sa stáva svedkom odtlačkov jedných domov na druhých, prostriedkom prelínania prístupu dokumentárneho s tvorivými a intímnymi spomienkami poznačenými svedectvami.

Jej výstava, ktorá tri augustové týždne zdobila priestory galérie Artget Kultúrneho strediska Belehradu, je na vlnách podobných chápaní viacerých jej umeleckých kolegov, ktorí sa fotografickou tvorbou vracajú k zakonzervovaným spomienkam. Niektorí z nich uprednostňujú pozostatky výrobných monumentov socialistického obdobia, iní, ako Nina, sa snažia zapamätať prvky urbánneho žitia veľkomesta, vedomí si toho, že čo nezostane na papieri, na negatívoch  a pozitívoch rodinných fotografií, na digitálnych záznamoch alebo v iných materiáloch, čas po čase neúprosne pohltí. Lebo každý túži po novom priestore pre svoju aktivitu a všetci sme takí, že si šliapeme po pätách a často nevieme, čo ďalej.

Nina Todorovićová (Belehrad 1973) získala diplom na odbore maliarskom (1999), ako i hodnosť magistra (2002) na Fakulte výtvarných umení v Belehrade v triede profesora Čedomira Vasića, inak tohtoročného laureáta Ceny Savu Šumanovića. Doktorskú prácu, pri ktorej jej mentorom bola ďalšia veľká osobnosť nášho umenia prof. Dr. Mileta Prodanović úspešne obhájila vlani. V tomto roku sa dovŕšili dve desaťročia, odkedy aktívne vystavuje, svedectvom čoho je 39 samostatných a vyše dvesto skupinových výstav, v ktorých účinkovala. A je tu i účasť na početných výtvarných táboroch, dielňach a vo webových projektoch, doma aj v cudzine: v Kanade a v USA, v Slovinsku a v Maďarsku, v Nemecku a v Taliansku, v Austrálii a v Argentíne…

Tri budovy na ukážku

Jej výtvarnej poetike, projektom a prácam, rovnobežky zrejme nie sú žiadnou prekážkou. Reč umenia je univerzálna, keď je nová, kvalitná, pravdivá, bez ohľadu na to, či je upriamená na spomienky alebo na stále nástojčivejšie kladenie si otázok o budúcnosti, či na dešifrovanie kódov toho všetkého, čo na nás číha alebo nás čaká.

                                                                       Oto Filip