Obrazy (aj) o umieraní

(Svetlana Žuchová: Obrazy zo života M., Bratislava : Marenčin PT, spol. s r. o., 2013)

Svetlana Žuchová od svojho debutu Dulce de leche (2003) prekvapuje čitateľa jednak rôznymi experimentmi (na úrovni slova, vety i narácie), jednak témou novodobých migrantov a multikultúrneho zahraničia (Viedne, Bostonu, New Yorku, Marakéša či Kene). V porovnaní s predošlými textami, konkretizujúcimi najmä topos cudziny a vyrovnávanie sa postáv s ním, v nateraz poslednej knihe Obrazy zo života M. tematizuje Žuchová  predovšetkým smrť matky protagonistky. Marisia, hlavná postava tejto románovej novely, je čitateľovi známa z predošlého autorkinho románu Zlodeji a svedkovia (2011), v ktorom sa ako jedna z novodobých prisťahovalkýň pokúsila adaptovať v zahraničí a zároveň dozrieť vo vzťahu s Rumunom Janutom. V Obrazoch zo života M. Marisia zaznamenáva umieranie matky, pričom prostredníctvom časovej dištancie zostáva denníkové rozprávanie Marisie primerane emočné.

Žuchovej spôsob písania o smrti je miestami pôsobivý (keď Marisia hovorí o smrti cez iné), inde klišéovitý, explicitný. Žuchová na jednej strane presvedčivo vypovedá o umieraní matky cez zdanlivú nezainteresovanosť protagonistky; na strane druhej slová, ktoré si autorka vyberá, „nestačia“ na vystihnutie danej témy alebo dokonca „zlyhávajú“. Pôsobivé v naznačenom zmysle sú pasáže, v ktorých Marisia uvažuje o nedostatočnej empírii s umieraním, líšiacej sa od ňou poznaných arteficiálnych obrazov: „Moje skúsenosti s umieraním boli teda veľmi obmedzené. Čítala som pár kníh a videla pár filmov o príbuzných, ktorí celé dni sedeli pri umierajúcom v nemocnici a držali ho za ruku. Aj preto som sa potom obávala, čo si o mne myslia sestričky na oddelení, kde mama ležala. Keď som za mamou chodievala len cez víkendy, a ešte aj vtedy som trávila vlastne väčšinu času na plavárni.“ (s. 30) Umieranie matky si Marisia ani nestihne uvedomiť, napriek tomu, že každý víkend pozoruje jej telesné i psychické zmeny.

Citové prežívanie Marisie dokáže Žuchová konkretizovať funkčnou okľukou: cez plávanie postavy bezprostredne po smrti matky čitateľ rýchlo pochopí relevanciu života; prostredníctvom nemocničného priestoru, kde Marisia pracuje, vnímame postupné vyrovnávanie sa hrdinky so smrťou matky. Autorke však náznak nestačí, Žuchová explicitne dopovedáva to, čo vytušíme z predošlého kontextu. Podobne diskutabilný zostáva tiež jazyk textu, aj v knihe Obrazy zo život M. je napríklad množstvo redundantných adjektív: „(…) napriek mame, ktorá ležala vychudnutá a holohlavá na nemocničnom lôžku“ (s. 65 – choroba matky sa tu manifestuje vonkajším vzhľadom vyvolávajúcim súcit čitateľa), no predovšetkým klišé: „Lebo umieranie je jedna vec, ale smrť je ešte niečo iné.“ (s. 65)

I keď repetičné motívy okrem posilnenia významov vytvárajú istý rytmus Žuchovej prózy, predsa len ich možno hodnotiť aj negatívne. Opakovanie motívov, ktoré je spojené so sémantickým posunom, má v knihe význam, ale návratnosť v zmysle dopovedania toho istého motívu však nie je funkčná. Napríklad hrdinka sa usiluje dospieť vo vzťahu s Janutom, pričom zbytočne vysvetľuje, čo pre ňu znamená dospelosť. Ak je leitmotívom knihy umieranie matky, je pochopiteľné, že sa k nemu Marisia v spomienkach vracia, avšak substitučné hovorenie na škodu veci nahradí explicitná verbalizácia, opakovanie faktu, že mama zomiera: „A predsa len, spávať v posteli mamy, ktorá bola v nemocnici so zlyhávajúcimi obličkami, ktorá v nemocnici zomierala, spávať v jej posteli sa mi zdalo nemiestne.“ (s. 72) Ak sa ale ten istý motív dostáva do iného sémantického kontextu, je často funkčný: mobil, ktorý má Marisia stále pri sebe, neodkladá ani Natália, jedna z pacientok, ktoré neskôr ošetruje protagonistka. Repetíciu motívov vnímam v priamej narácii ako problematickú, na rozdiel od románu Zlodeji a svedkovia, v ktorom sa prelínajú zorné uhly viacerých postáv.       

                                                                                                                           Marta Součková