My, čo si toho pamätáme viac, si spomíname na niekdajšie tichšie i hlasnejšie lamenty, že si nás Slovákov na Dolnej zemi naši „bratia“ na Hornej zemi neuctievajú nadostač. Bolelo nás, keď nás pri svojich dovolenkových „preletoch“ smerujúcich na „Slovenské“ more, ako zvyknú volať modrý Jadran, stále a zavše objavovali. Ako tu vraj pekne hovoríme po slovensky, prekvapovali sa, že tu slovenčinu počuť bežne na ulici, dokonca aj v obchode… A my pritom tu máme celý vzdelávací systém, médiá, inštitúcie, prehliadky, práva na štátnej úrovni…
Potom sa to začalo až viditeľne meniť… Pochvaľujú si vzácne kroky v tomto smere naši literáti, výtvarníci, evidujeme míľové kroky smerom na lepšie na poli folklórnom. Je pravda, že družby jednotlivých súborov s partnerskými súbormi či dedinami pretrvávajú aj desaťročia, že naše ocenené súbory vystupovali pravidelne ako hosťujúce na veľkých prehliadkach tradičnej ľudovej kultúry na Slovensku, ale… Áno, ale (ako to napísala Katarína Mosnáková-Bagľašová vo svojom riporte z festivalu Východná) „v minulosti sa sem dostávali iba ojedinelé kolektívy zahraničných Slovákov a ich čísla boli zaraďované do slovenských, resp. inonárodných programov“. Tohto roku akoby sa roztrhlo vrece s prezentáciami dolnozemských Slovákov v krajine našich predkov. Dovolíme si konštatovať, že veľkú zásluhu v nej má dobre rozpracovaný formát 2. ročníka folklórnej šou Slovenskej televízie Zem spieva. Vďaka dokrútkam z terénu, a potom i úspechu našich finalistov (SKOS Detvan z Vojlovice a Anny Berédiovej zo Selenče) diváci na Slovensku (aj starší, aj mladší) v dostatočnej miere spoznali nielen folklór, ale aj život Slovákov (aj) v Srbsku.
A už sme tam, kam sme chceli dospieť: nielen na Krajanský dvor, ako tradičnú súčasť festivalu na Detve, ale zvlášť na program Obrazy z Dolnej zeme, ktorý na tohtoročnom 64. celoslovenskom festivale vo Východnej prvýkrát odznel ako samostatný krajanský program. Venovaný bol (tak sa píše v jeho scenári) „zahraničným Slovákom z Maďarska, Rumunska a srbskej Vojvodiny, ktorí ako jedni z mála krajanov majú možnosť zachovávať svoju autochtónnu kultúru, originálnu a na Slovensku scénicky nevyužitú, plnohodnotnú a zároveň výnimočnú súčasť kultúrnej klenotnice slovenskej tradičnej kultúry“. Dúfame, že táto prvá lastovička bude mať nasledovateľov, teda že nielen tento samostatný celok, ale i ďalšie performancie či folklórne dielne zahraničných Slovákov aj do budúcna budú súčasťou tohto najstaršieho a najväčšieho celoslovenského festivalu.
Na tento chvályhodný projekt a na ďalšie podobné prezentačné akcie sa však môžeme dívať aj z druhej strany: nielenže účastníci týchto krajanských programov majú medzi divákmi často svojich príbuzných, bývalých susedov i známych, ktorí sa v aktuálnej silnej migračnej vlne vysťahovali na Slovensko, ale šikovní aktivisti z radov (donedávna) vojvodinských Slovákov sú dokonca neraz v organizačných tímoch týchto podujatí… Aj to sú Obrazy z Dolnej zeme.
Foto: Roman Krnáč