Óda kameňu

Nebyť účasti sochára Janeza Lenassiho na prvom sympóziu skulptorov v St. Margarethne v Rakúsku toho dávneho roku 1959, Slovinsko by dnes pravdepodobne bolo chudobnejšie o významný brand v doméne kultúry, akým je Forma viva. Teda galériu sôch a súsoší pod nebeskou klenbou. O tom možno, pravda, len rozjímať a odhadovať, čo by bolo, keby bolo bývalo inak. Nemožno to však mimo skutočnosti, že ten sochár – jeden z najpoprednejších vo svojej generácii (1927 – 2008) – prišiel z umeleckej kolónie v Rakúsku s ideou, že by bolo dobre aj v Slovinsku usporiadať niečo podobné. Teda tvorivé stretnutia sochárov, ktorí by diela – čo by tam vytvorili – ponechali na tvári miesta. Čiže do vena kraja, ktorý to umožní.

Tak sa nezadlho aj stalo. O rok do umeleckej kolónie do Rakúska odišiel aj Lenassiho stavovský kolega Jakob Savinšek, a za ním aj niekoľkí slovinskí dejatelia v oblasti kultúry, aby to všetko zblízka videli a docenili.

Semiačko padlo do úrodnej pôdy. Už roku 1961 aj v Slovinsku založili sympózium sochárov pod názvom Forma viva. Pozvaní umelci, juhoslovanskí, ale už na samom začiatku aj niekoľkí zo zahraničia, v priebehu mesiaca dostali zodpovedajúce podmienky, aby sa tvorivo prejavili. Svoje diela na záver  ponechali na tvári miesta. Tým spôsobom sa odvďačili kraju, ktorý im to umožnil.

Tak začali vznikať galérie na otvorenom priestore. Najprv na Prímorí, na polostrove Seča, na piaď od Portorožu, a hneď potom aj v Kostanjevici na Krke, na záhumní rovnomenného kaštieľa z dvanásteho storočia. Neskoršie  podobné umelecké kolónie založili aj v dvoch priemyselných mestách, v Maribore a v Ravneh na Koroškem. Prímorskú galériu činia sochy z kameňa, kostanjevickú z dreva, korošskú zo železa a mariborskú z betónu. Teda z materiálu, ktorý je pre ten-ktorý kraj príznačný. Na tých štyroch dejiskách je dnes úhrnne vyše tristo umeleckých diel, čo zošľachťujú okolie, do ktorého sú umiestnené.

Pri tejto príležitosti pokukajme cez reportérske okuliare na Formu vivu v Portoroži. Okrem iného ako hommage iniciátorovi toho podujatia Janezovi Lenassimu, ale aj nedávno zosnulému kultúrnemu dejateľovi Antonovi Biloslavovi. Ak Lenassi do tej mozaiky vbudoval kamienky zakladateľské, dlhoročný riaditeľ Obalnih galérii v Pirane Anton Biloslav bdel nad kontinuitou. Aj vďaka jeho úsiliu len v Portoroži bienále trvalo bez prerušenia celých päťdesiat rokov. Boli to jedinečné stretnutia, na ktorých umelci tvorili, vymieňali si skúsenosti, nadväzovali priateľstvá. Večer, po namáhavej robote – lebo sochár nie je len umelec, ale je  zároveň aj fyzický robotník – debatovali o poslaní umenia, sprítomňovali jednotlivé obdobia z dejín umenia, filozofovali v tom najšľachetnejšom zmysle slova. A pravda, občas si aj zanôtili.

Autorka tohto textu si zvlášť spomína na sympózium z roku 2009, keď sa zoznámila s bratislavským všestranným umelcom Petrom Rollerom, profesorom na Akadémii výtvarných umení v Bratislave. Skulptúra, ktorú vtedy ten autor vykúzlil z kameňa, zošľachťuje dnes priedomie portorožského hotelu  Lucija. O kameni hovoril s bázňou:

– Pre mňa je kameň prirodzene krásny. Niekedy mi ho je až ľúto načať. Mám dojem, že mu ublížim, keď sa ho dotknem dlátkom.

– Možno práve preto sa o kameni občas vyjadri aj veršom. Slovami, ktoré neublížia, lež pohladkajú. Na ukážku malý výstrižok z Ódy kameňu, ktorú Peter Roller prečítal na záverečnom večierku sympózia roku 2009:

Som kameň prvého bozku/ Som kameň prístavu nádeje/ Som kameň opustenej oázy/ Som kameň horúcej Sahary/ Som kameň stredu sveta/ Som kameň vesmírneho nekonečna/ Som kameň letiaceho meteoru/ Som kameň mesačného svitu.

Bol to ročník na zapamätanie.

Teraz sa, žiaľ, čierne oblaky naháňajú aj nad portorožskou Formou vivou. Ani Slovinsku viac nekvitnú ruže, a chudoba, ako to často býva, medzi prvými trafila kultúru. Tohto roku, v dôsledku nedostatku finančných prostriedkov, tvorivé stretnutie sochárov v Portoroži – prvýkrát po polstoročí jestvovania – neusporiadali. Škoda.

Nejde však len o nedostatok peňazí. Veru ani taký entuziazmus, aký vlastnil Toni Biloslav, sa nestretá často. Ďalšie pokračovanie v tej tradícii bude bezpochyby závisieť aj od toho, či sa podobný zanietenec čoskoro predsa len objaví.

DEDIČSTVO PO JANEZOVI LENASSIMU

Vlastne aj iniciátor Formy vivy Janez Lenassi bol veľký zanietenec. Veď akože by inak celý svoj život venoval stvárňovaniu kameňa. Jeho sochy sú roztrúsené takpovediac po celom svete. Išlo totiž o umelca, ktorého talent presahoval lokálne hranice. Väčšina z tých diel zostala na tvári miesta. Sú však prípady, že o niektoré práce mali záujem aj inde, nuž ich od umeleckého tábora kúpili. Tak napríklad skulptúra, ktorú ten autor vytvoril na začiatku kariéry – na medzinárodnom sympóziu v rakúskom St. Margarethne –  dnes krášli jeden z najkrajších parkov vo Viedni Wienerpark. K príjemnému ovzdušiu, ktoré v ňom vládne, okrem trávnikov, stromovia, kvetinových záhonov a jazierok prispievajú aj sochy známych umelcov z celého sveta. A keďže v St. Margarethne predsa len chceli mať aj Lenassiho skulptúru, umelca roku l966 znovu pozvali na sympózium. Aby pre ich galériu vedľa kameňolomu –  ktorý sochárom poskytuje kamenné bloky – vykúzlil skulptúru podobnú tej, čo ju predali Viedni. Bol to okatý dôkaz, že ten čin veru obanovali.

Umelec, o ktorom tu hovoríme, vskutku najradšej tvoril v umeleckých táboroch. Ten spôsob tvorby mu najviac zodpovedal najmä preto, lebo mu veľmi záležalo na tom, aby si mohol zachovať úplnú výtvarnú slobodu. Vskutku ten autor, kedykoľvek to bolo možné, minimálne zasahoval do kameňa, lebo, ako často opakoval, prírodu považoval za najlepšieho sochára. Nuž Janez Lenassi, ktorý mal najbližšie k abstraktnému spôsobu výtvarného vyjadrovania vlastných emócií, sa tešil každému pozvaniu na tvorivé stretnutia sochárov. A volali ho mnohí. Okrem do St. Margarethnu a do Portorožu bol pozývaný do viacerých táborov v Rakúsku a Nemecku, do Mitspe Ramonu v Izraeli, do Horíc v Česku, do Vermontu v USA, do Talianska, do Grécka, do Nórska. Pravda, aj do Aranđelovca, do Ostrožca a do Labinu. Teda potykal si s najrozličnejšími druhmi kameňa. No najbližšie mal vari k poddajnému isterskému kameňu, v ktorom mohol výtvarne najlepšie vyjadriť emócie, čo v jeho duši vzbudzovalo more a jeho nálady a nenálady. Od roku 1968 až do konca svojich dní žil totiž v Pirane, na slovinskom prímorí. Vskutku štyridsať najtvorivejších rokov života. Niekde raz o tej svojej inšpirácii, ktorú mu poskytovalo more, sochár zapísal: „Nejde mi o napodobňovanie foriem, ktoré poskytuje morská hladina, lež o to, aby som do kameňa vytesal formy, ktoré symbolizujú vlnu, čiže nadväzovanie vĺn.“ Teda pohyb.

Na výtvarných sympóziách si niekoľkí sochári občas zadajú spoločnú tému. Je to veľmi náročná úloha, lebo v tom prípade nestačí sledovať len vlastné inšpirácie, lež tie musia byť zladené s umeleckými náhľadmi kolegov na tú istú tému. Janez Lenassi bol veľmi kooperatívna osoba, nuž ho do družnej práce často volali. Spomeňme len dve z nich. V Berlíne, na nábreží rieky Wansee sa podieľal v koncepte pomenovanom Vodná línia, kde každý účastník sympózia pracoval na jednom z kameňov rozvrstvených od pásu zelene až po samotnú vodu. Najbližší vode je práve Lenassiho kameň, ktorého pozícia, ako to vyzdvihol autor, sama diktovala, kam zaseknúť dlátkom. Pravda, pritom musíš byť vrcholný umelec. Priblížiť sa čo najviac prírode, a predsa ju nenapodobňovat. Lenassiho spracovaný kameň pripomína reliéf, ktorý vytvorí rieka, keď obmyje breh.

Na polostrove Seča v Portoroži Janez Lenassi, Villi Bossi, Miloslav Chlupáč, Milena Lah a Gail Clair Morris – pri príležitosti tridsiateho výročia  založenia Formy vivy – vytvorili spoločné dielo pomenované symbolicky Stôl mieru. Bolo to roku 1991, keď  mier v tejto časti Európy bol vážne ohrozený. A bola v tom i narážka na pôvod slova sympózium. V gréčtine sa totiž tým slovom vyjadruje zoskupenie vôkol stola. Či už kvôli tuzemským alebo duchovným pokrmom.

Predsa občas tvoril aj na objednávku. Veď z niečoho bolo načim aj žiť. Na objednávku  sa najviac robili pomníky partizánom a padlým bojovníkom. V období socrealizmu, keď objednávatelia veľmi trvali na tom, aby pomníky boli verným znázornením tej-ktorej udalosti alebo osoby, Janezovi Lenassimu sa hlavne darilo vybojovať si uplatnenie vlastných umeleckých vízií. Udalosti a osoby v kameni vyjadroval symbolicky. Medzi najznámejšie výtvory v tej doméne patrí pomník padlým v NOB v Ilýrskej Bystrici a  pomník partizánom – námorníkom v Portoroži, kde autor okrem výtvarných použil aj architektonické prvky. Tým spôsobom zasiahol aj do urbanizmu toho známeho letoviska.

Autorom je, okrem iného, aj pomníka Edvardovi Rusjanovi, známemu slovinskému letcovi – vizionárovi, ktorý roku 1911 zahynul v Belehrade, keď mu vietor zlomil krídla na lietadle, ktoré konštruoval so svojím bratom Josipom. Aj v tom prípade sa skulptor vyhol ľudskej figúre. Pietu človeku vyjadril prostredníctvom zlomených krídel lietadla. A tak ďalej. Bohatý opus Janeza Lenassiho nemožno vtesnať do jednej reportáže, a jednoduché uvádzanie diel, ktoré ten umelec vytvoril, by nemalo význam. K tomuto malému výstrižku z jeho diela treba ešte len pripísať, že sa ten sochár, ktorý ináč pôsobil aj ako výtvarný pedagóg, nielen v Slovinsku, lež aj v zahraničí, kde ho pozývali na medzinárodné letné akadémie, úspešne prejavil aj v malej plastike – a dokonca aj v scénografii. Roku 1962 v Novom Sade získal  Cenu Sterijovho pozorja v tej doméne. Keď však zacítil podnetnosť veľkého kusu kameňa, nikdy viac sa od neho nemohol odpútať. Monumentálne skulptúry, do ktorých svoje emócie zapisoval minimálnym zasahovaním do tej – pre sochára šľachetnej hmoty – sa stali jeho životným krédom.

UMENIE NA ZOŠĽACHTENIE TURISTICKEJ PONUKY   

A čo, keby sa diela, ktoré z kameňa vykúzlili Janez Lenassi, Peter Roller, Jozef Jankovič, Dragan Poposki, Yoko Sako a mnohí iní sochári z celého sveta, keby tie jedinečné skulptúry, čo zošľachťujú Portorož a jeho okolie, šikovným spôsobom využili na promóciu kraja, ktorý si veľmi zakladá na turistike?

V Európe sa v posledných dvoch desaťročiach  kompatibilita umenia a turistiky využíva veľmi úspešne. Kedykoľvek sa, napríklad, v niektorej európskej metropole organizuje retrospektíva známeho maliara alebo iná kultúrna udalosť širšieho významu, do projektu sa zapojí celý rad zainteresovaných činiteľov. Pritom ponúkajú zľavu, keď sa vopred kúpi takzvaný balík, v ktorom je povedzme vstupenka na výstavu, vlakový lístok a hotelové služby. Všetci navzájom spolupracujú so spoločným cieľom: získať zákazníkov. Niekedy je zisk celkom konkrétny a hneď sa prejavuje aj finančne – a inokedy je to investícia do budúcna. Hovoria tomu kultúrna turistika a je o ňu veľký záujem.

V našom podnebí, vrátane aj Slovinska, táto možnosť rozvoja sa nevyužíva dostatočne. Portorožskú Formu vivu, ktorej existencia visí na vlásku, by mohli využiť na propagačné ciele portorožské hotely. Svojich hostí by napríklad raz v týždni mohli zaviesť na polostrov Seča, kde sa nachádza Forma viva, zabezpečiť  im odborného sprievodcu a nakoniec, po príjemnej prechádzke pomedzi skulptúry, ponúknuť pohár Radgonskej peniny. Bola by to pre hostí chvíľa na nezabudnutie.  A  Forma viva, ktorá by tým spôsobom prispela ku kvalitnej reklame, nielen hotelov, lež i celého kraja, by si mohla nárokovať na finančnú podporu z turistiky. Utópia? Na dlhé dráhy možno ani nie. Ale Forma viva potrebuje peniaze hneď. Ak sa už tohto leta sochárske dlátka odmlčali, treba ihneď začať intenzívne prípravy na budúce stretnutie sochárov. Lebo ak prestávka bude príliš dlhá, hrozí reálne nebezpečenstvo, že tá kultúrna inštitúcia zanikne.

Nuž ako pozitívnu vec, hoci vskutku ide len o krôčik, treba vyzdvihnúť vydanie trefnej brožúrky o lokalitách všetkých skulptúr stvárnených doposiaľ v rámci tradičných výtvarných stretnutí sochárov v Portoroži. Je ich až 130. Z toho 93 na polostrove Seča, kým sú ostatné roztrúsené pozdĺž slovinskej časti Jadranského pobrežia. Najvzdialenejšia je socha umiestnená na hraničnom priechode medzi Slovinskom a Talianskom, Škofije / Rabuiese. Urobili ju štvorručne Talian Villi Bossi a Slovinec Erik Lovko. Ako symbol zbúrania hraníc medzi dvomi štátmi, ktoré dlhé roky platili za železnú oponu medzi nimi.

Milina VRTUNSKÁ