Originálne, jedinečné a neopakovateľné
Aradáčske meškárky od založenia svojej hudobnej skupiny roku 1978 vystupovali všade tam, kde ich zavolali. Doma a v zahraničí. S rovnakým zápalom vystupujú aj dnes, aj napriek pokročilému veku jednotlivých členiek. Vystupovali aj v televízii, v hraných a dokumentárnych filmoch, ale ich hudba dodnes nebola zaznamenaná na žiadnom nosiči zvuku. Na sklonku minulého roku za pomoci Memoriálneho strediska Dr. Janka Bulíka z Kovačice však vydali CD, ktoré verejnosti predstavili na promócii v Aradáči v sobotu 29. decembra. Na tomto podujatí, ktoré zorganizoval aradáčsky MOMS, sa po dlhšom čase znovu stretli aktívne meškárky a tie, ktoré viac nevystupujú, s učiteľom Samuelom Kováčom st., ktorý ich pred 35 rokmi zoskupil. Ich dielu na tomto večierku úctu vzdali aj predsedníčka MSS Katarína Melegová-Melichová, podpredseda MSS pre Banát a predseda Memoriálneho strediska Dr. Janka Bulíka Pavel Baláž, predsedníčka Výboru pre kultúru NRSNM Annamária Boldocká-Grbićová, riaditeľka ÚKVS Milina Sklabinská, ako aj všetci tí, tak z Kovačice, ako aj z Aradáča, ktorí akýmkoľvek spôsobom pomohli, aby cédečko uzrelo svetlo sveta.
Prítomných najprv pozdravila predsedníčka aradáčskeho MOMS Anna Bagľašová, a potom Katarína Melegová-Melichová konštatovala, že to, čo dokážu ženy s meškami, je skutočne opravdivý zážitok, ktorý o. i. dáva šmrnc aj filmom svetoznámych autorov a divadelným predstaveniam, za čo im patrí veľká vďaka.
– Keď sme sa na žiadosť meškárok rozhodli vydať CD, riadili sme sa myšlienkou, že si meškárky svojím spôsobom prezentovania vojvodinských Slovákov skutočne zaslúžili, aby po nich zostalo niečo, čo etnológom a etnomuzikológom poslúži ako originálny materiál na spracovanie tohto druhu hudby, – povedal Pavel Baláž. Mgr. Janko Siroma vo svojom odbornom posudku hudbu meškárok ocenil ako maximálne originálnu, jedinečnú a neopakovateľnú, ktorá predstavuje nesmierne veľké kultúrne dedičstvo dolnozemských Slovákov. Zároveň si všimol aj svojrázny fenomén, že vo chvíli, keď slovenský jazyk prijal mnohé prvky väčšinového srbského jazyka, meškárky srbským ľudovým piesňam, ktoré tiež rady spievajú, vdýchli slovenský duch – harmonizáciu piesní, eklamáciu textu, ornamentiku, rytmus…
Na promócii boli prečítané aj úryvky zo srbskej tlače, v ktorej sa často písalo o meškárkach, a odvysielané boli aj úryvky z dokumentárnych filmov Snenie o čepci a Chodenie s paničkami – Bursuvanie, ako aj úryvok z hraného filmu Gorana Paskaljevića San zimske noći. Pravdaže, svojím spôsobom, čiže hudbou a piesňou sa prítomným prihovorili aj samy meškárky. Na spomenutom cédečku je nahratých 21 slovenských ľudových piesní, z čoho 6 v inštrumentálnom znení a ďalších 15 so spevom. CD nahrali a dnes v tejto skupine vystupujú Anna Hučoková, Erža Jančová, Erža Jánošíková, Anna Puderková a Zuzana Zelenáková.
Ináč v Aradáči skôr bola móda mať diatonické harmoniky, čiže po aradáčsky meške, na ktorých hrávali výlučne dievky a ženy. Hrali na oberačkách, zabíjačkách, počas vozenia duchien, na svadbách, na uličkách, priadkach… Učiteľ hudby v Aradáči Samuel Kováč st., ktorý aj sám hrá na meškách, si uvedomil hodnotu tohto prednesu slovenských ľudových piesní a za pomoci Branislava Vierga oslovil meškárky, vytvoril orchester a nacvičil ho. Boli v ňom vtedy Zuzana Obšustová, Anna Zelenáková, Anna Šiagová, Alžbeta Abelovská, Anna Hučoková, Erža Jančová, Anna Puderková, Mária Rábotková, Mária Grňová, Mária Batková, Anna Bagľašová, Anna Agárska, pokým sa im Erža Jánošíková a Zuzana Zelenáková pripojili trochu neskoršie. Pán učiteľ Kováč si na tie časy živo spomína:
– Branko a ja sme začali zoskupovať meškárky so zámerom, aby sme sa na folklórnej prehliadke zjavili s niečím novým a originálnym. Aj keď ich v Aradáči bolo mnoho, ich harmoniky neboli rovnako ladené, takže sme do skupiny mohli zaradiť iba tie, ktoré mali rovnako ladené inštrumenty a niektoré výnimočné meškárky museli vystať. Prvé vystúpenie bolo na prehliadke speváckych skupín v Kovačici v jeseň roku 1978. Vonkoncom som netušil, že to vzbudí až taký záujem, a teraz som skutočne hrdý na to, čo tieto ženy dosiahli. Muselo by sa však súrne niečo podniknúť, aby sa mladé dievky naučili hrať na diatónkach. Na tom pláne by spoločnými silami mali pracovať tak Aradáčania, ako aj NRSNM, Matica, Ústav pre kultúru, lebo meškárky sú nielen aradáčskym, ale brandom vojvodinských Slovákov, a treba húževnato bojovať o to, aby nezanikli.
V. Hudec
