Ozvena detstva vábi z masteného chlebíka
Ako dobre je zavolať deň pred odchodom na služobnú cestu; ešte raz si overiť, či sa dačo nezmenilo… Najmä keď sa po dlhom čase chystáte tam, kde ste neboli hádam aj celé desaťročie…
Do redakcie sme 8. februára dostali oznámenie: „V sobotu 23. februára Miestne spoločenstvo Bajša, Spolok pre ochranu tradícií Etno, KUS Bratstvo, Spolok pestovateľov viniča, ovocia a zeleniny Kadarka a ostatné združenia organizujú v poradí ôsme Priadky v Bajši. V rámci programu sa bude konať súťaž v mrvení kukurice, miesení cesta, súťaž o najlepšiu pálenku a ďalšie zaujímavé aktivity…“
Informáciu nám zaslal Daniel Sakál zo Slovenského kultúrneho strediska. Jeho telefónne číslo dávno kamsi zutekalo z môjho zoznamu. Prišiel som poň, riadnou okľukou, dva dni pred avizovanou udalosťou.
V piatok, deň pred sľúbenou návštevou Bajše, počas krátkej prestávky celodennej medzinárodnej konferencie v Novom Sade venovanej niekdajšiemu Jurajovi Ribayovi, slovenskému kňazovi vo vtedajšej Torži, brnkol som mu „pre každý prípad“ znovu, s otázkou, či sa dačo nezmenilo…
– Nie, všetko bude tak, ako som vám povedal včera.
– Dobre, teda. Zajtra o jedenástej musíme byť v Savinom Sele. Program odhalenia tabule Jurajovi Ribayovi potrvá také dve hodiny, takže u vás v Bajši budeme zhruba o druhej. Prv než sa zvečerí, odfotografujeme si do detailov dedinu a večer sa stretneme na priadkach, porozpráva…
– Večer? Akože večer?
Spolubesedník zrejme zostal zháčený; nuž ale z čoho? Hm, hm, žeby… Jedine ak!
– Prepáč, ale… vari len tie priadky nie sú o ôsmej ráno?
– Práveže sú…
Hop! Teraz som bez textu zostal ja sám. Nuž čo…:
– Okey, tak teda meníme plán: Ráno o ôsmej sme v telocvični vašej školy; najneskoršie o 10.15 pálime do Savinho Sela a popoludní sa vrátime do Bajše. Pasuje?
Daniel Sakál odpovedal kladne.
Takže v sobotu, nebolo ešte ani pol ôsmej, a už sme s Milkom Rybárom v Bajši roztočili fotografické „safari“. Ráno vynárajúce sa z objatia noci sa výhražne mračilo. Čoskoro nás pokropilo prvými kvapkami dažďa… Predsa sme, prv než začalo riadne pršať, ukoristili zopár desiatok záberov dediny, do ktorej s akýmkoľvek úmyslom zamierite, sotva sa vyhnete hovoriť o jej zvláštnostiach na (multi)etnickom pláne.
Neďaleko evanjelického kostola – pohodená drevená doska v tráve pred schátralou stavbou dáva na známosť: Ház eladó / Kuća na prodaju. Z maďarského a srbského nadpisu vyplýva (chýbajúci) slovenský: Dom na predaj. Niekdajší krásavec, postavený roku 1903, dozvedáme sa z dáta na jeho priečelí. O kúsok ďalej, na rozdiel od spomenutej súkromnej tabule, na jej kovovej „kompánke“, t. j. značke označujúcej ulicu, je už nadpis v troch rečiach: Ulica Prvomajska / Május 1-je utca / Ulica prvomájová. Na uhlovom dome uličky, z ktorej fotíme evanjelický chrám, je ďalšia tabuľa s trojrečovými údajmi: Ulica Zakina / Zákó utca / ulica Zakina; ten tretí, po slovensky, by akiste mal znieť: Ulica Zakova. Prípadne Zákova. Zakina určite nie.
Päť minút predtým než z kostolných hodín osemkrát zaznie zvon, vstupujeme do telocvične Základnej školy Bratstva a jednoty. Áno: ešte stále sa volá takisto ako za socializmu. Zrejme nie práve náhodou. Zase prekvapenie: priestoru tu je veľa, ľudí málo. Ako sa tak obzeráme, že či nezočíme známu tvár, pristupuje k nám rezkým krokom muž s okuliarmi. Podáva pravačku a víta nás srdečne, len čo sa mu predstavíme a on nám tiež:
– Som predseda Kultúrno-umeleckého spolku Bratstvo Jakáb László. Kedysi som sa volal Vladislav.
Pýtame sa ho, či bol pri zakladaní podujatia, na ktoré sme sa prišli pozrieť.
– Môžem povedať, že som oživil Bajšianske prélo. Spomínam si, že v šesťdesiatych rokoch 20. storočia som ako frkan chodieval s mamou na priadky k starej mame. Babka, pravdaže, už zaránky nachystala raňajky: zemiaky upečené v peci. Po raňajkách ženy priadli, štrikali, párali handry… Nám deťom dovolili kutrať sa v zásuvke stola v prednej izbe a obzerať fotografie. Neskoršie, keď nakŕmili dobytok a hydinu, pripojili sa nám aj dospelí muži. Tu sa mrvila kukurica, rozprávalo sa, a po výdatnom obede, najčastejšie fazuli, veru sa i zaspievalo. Pukala a varila sa kukurica; môžete si predstaviť, čo bolo na druhý deň…
– Takže priadky začínate už ráno preto, aby ste boli autentickí…
– Tak nejako. Aha, tam si môžete dať raňajky: pre všetkých sme pripravili masťový chlieb posypaný mletou paprikou s cibuľou a čaj. A začíname ráno aj preto, aby sme sa mohli pobaviť a zatancovať si pri živej hudbe. Na obed budeme podávať vojenskú fazuľu, a hry, ktoré uvidíte, sú autentické, také, ako vyzerali kedysi…
Namiesto lákavej ozveny detstva, masťového chleba s cibuľkou, začali sme, teda, bez najmenšieho zámeru, na Bajšianskych priadkach konzumovať z hrnca bajšianskej multietnickosti. Klbko sa rozkotúľalo…
Juraj Bartoš
