Pestovanie horčice bielej a horčice čiernej (1)

RASTLINNÁ VÝROBA

Horčica biela (Sinapis alba L.) a horčica čierna (Brassica nigra (L.) Koch) sa pestuje v Európe, Ázii aj Amerike. Najlepšie výsledky pri pestovaní horčice dosiahli v Holandsku. V časoch cisára Diokleciána sa mladé rastlinky bielej horčice používali ako potravina a semeno sa používalo ako korenina.

V stredoveku sa používala ako korenina na zlepšenie chuti soleného mäsa. Prostredníctvom Arabov sa výroba rozšírila aj do Španielska. V 17. storočí sa objavila v Nemecku a Anglicku. Semeno horčice ako koreniny bolo opísané už v indických a sumerských textoch, ktoré pochádzajú z obdobia 3000 rokov pred naším letopočtom. Pripomeňme si, že aj vo Svätom písme v Novom zákone drobné semeno horčice predstavuje symbol viery.

Rastlina horčice sa často spomína v spisoch starých Grékov a Rimanov, o ktorých sa predpokladá, že ju ako prví skultúrnili. Podľa údajov predsa len pochádza z európskeho kontinentu, Stredozemia s druhotným centrom na Blízkom východe. Dnes je rozšírená v strednej a južnej Európe, ako aj v ostatných oblastiach s miernou až chladnou klímou.

Ročná spotreba horčice vo svete je dnes viac ako 300 000 ton. Najväčší konzumenti sú Francúzi, ktorí jej ročne spotrebujú 0,7 kg po osobe, čo je približne 70 %  z celoročnej produkcie Kanady.

Najväčší výrobcovia semena horčice v posledných rokoch sú Kanada, Nepál, Rusko, Česko a USA. Pestuje sa aj v Indii, Pakistane a v Bangladéši, ale neexistujú údaje o presných množstvách, pretože tu sa pestujú v združených osevoch s repkou. V našej krajine sa najviac pestuje vo Vojvodine.

Spotreba horčice vo svete rastie, čo súvisí s rastúcou populáciou ľudstva. Stabilný dopyt po nej je najmä kvôli tomu, že neexistuje iná zámena.

Na trhu je dnes prítomných takmer 1 000 druhov horčice. Dokonca existuje aj múzeum horčice – Mount Horeb vo Wisconsine (USA), kde sa nachádza viac ako 3 000 pohárov s rôznymi špecialitami z horčice zozbieraných z celého sveta.

CHEMICKÉ ZLOŽENIE A POUŽITIE

Semeno horčice je chudobné na kalórie a cholesterol, ale bohaté na proteíny a minerály (vápnik (Ca), horčík (Mg), draslík (K) a niacin-vitamín B3. Semená čiernej a bielej horčice majú podobné chemické zloženie: 30 – 40 %  mastného oleja, o niečo nižší obsah proteínov, enzýmu mirozínu, éterických olejov a iné. No najdôležitejšou zložkou bielej horčice je glykozid sinalbín a čiernej sinirgín, ktoré zapríčiňujú štipľavú chuť semena.

Semeno horčice sa najviac používa ako korenina v mnohých jedlách, najmä v mäse, klobáskach, v rôznych omáčkach, zaváraných uhorkách,…Omáčkam horčica zabezpečuje arómu a viskozitu. Pre komerčné použitie sa obyčajne kombinuje biela horčica kvôli pikantnosti s čiernou kvôli aróme, kým žltú farbu dodáva kurkuma.

Okrem použitia horčice ako koreniny semeno sa vo veľkej miere používa aj v medicíne. Ako prvý ho začal používať Hippokrates. Starí Gréci semeno horčice používali proti žalúdočným ťažkostiam, na vyvolanie zvracania, čaj z bielej horčice na kloktanie pri zápale hrdla.

V medicíne sa využíva na vonkajšie aj vnútorné použitie, a to najmä olej zo semena bielej horčice (proti rakovine, nadúvaniu, pre lepšie trávenie). Semeno sa používa aj ako obklad proti akútnej bolesti, pri zápale pľúc a rôznych ochoreniach dýchacích orgánov. Vyparujúci sa olej je silná bojová otravná látka (plikavac) spôsobujúca iritáciu a začervenanie. Používa sa aj proti reumatickým bolestiam a bolestiam brucha. Semeno čiernej horčice sa pridáva do farieb, mazív a aj pri výrobe mydla.

Liečivé účinky semena čiernej horčice sú podobné ako liečivé účinky semena bielej horčice. Ľudoví liečitelia ho odporúčajú pri epilepsii, alopecii (vypadávaní vlasov), pri uštipnutí hadom, pri bolestiach zubov, pri zápale pľúc a podbrušnice. Odporúča sa aj ako čajová prísada proti štikútke. Múka z jej semena sa považuje za antiseptikum. Všetky časti horčice obsahujú glukozinoláty, ktoré rozložené v pôde majú insekticídne, fungicídne a nematocídne vlastnosti. Okrem toho pestovaním horčice sa zlepšuje štruktúra a úrodnosť pôdy.

Vedci zo Štátnej univerzity v Oklahome (Oklahoma State University) a Americkej poľnohospodársko-odbornej služby (ARS) potvrdili, že olej z horčice chráni pred listériou (Listeria), E. coli, Staphylococcus aureus a ďalšími možnými patogénmi nachádzajúcimi sa v potravinách vďaka vysokému obsahu alylizotiokyanátu (93 %).

Odporúča sa pri sejbe pomaly vzchádzajúcich rastlinných druhov ako „rastlina marker”. Horčica veľmi rýchlo označí riadky a neskôr sa odstráni. V organickej výrobe má horčica viacnásobnú úlohu. Používa sa ako krycia plodina vo viacročných výsadbách (ovocné sady, vinohrady…), pričom sa môže využiť aj na zelené hnojenie. Jednou z potenciálnych úloh je aj založenie porastov s cieľom priestorovej izolácie organických a konvenčných parciel (izolačné pásmo) alebo ako eko-koridorov v poraste, kde pôsobí ako repelent a opeľovač.

Treba spomenúť, že obidva druhy horčice sa používajú ako zelené hnojivo. V Európe ekologickí farmári oveľa častejšie používajú na zelené hnojenie práve bielu horčicu. Seje sa obyčajne v auguste alebo septembri a zaoráva na začiatku kvitnutia. V našich podmienkach sa toto hnojenie v širšom meradle ešte nepoužíva. Horčica ako zelené hnojivo chráni pred stratou nitrátov, ktoré sa namiesto úniku do pôdy ukladajú v samotných rastlinách.

Kvety horčice sú veľmi bohaté na nektár, preto sú vhodné pre včelárov.

(Pokračovanie)

Dr. Vladimir Filipović

Inštitút pre výskum liečivých rastlín

Dr. Josif Pančić Belehrad

preklad: Ľ. Sýkorová