Petrovec nikdy nesklame

8.apr 2014

Petrovec nikdy nesklame

Sila chutí: Vladislava každý rok v máji organizuje na Kolibe veľkú narodeninovú oslavu, kde hosťom pripravuje dolnozemské špeciality. S priateľom Marekom už varili aj petrovský paprikáš.

Sila chutí: Vladislava každý rok v máji organizuje na Kolibe veľkú narodeninovú oslavu, kde hosťom pripravuje dolnozemské špeciality. S priateľom Marekom už varili aj petrovský paprikáš.

SEDEM OTÁZOK PRE RIADITEĽKU BRATISLAVSKÉHO DIVADELNÉHO ÚSTAVU VLADISLAVU FEKETE

Do Bratislavy odišla z jediného dôvodu. „Išla som za divadlom, celé tie roky som robila divadlo a aj dnes sa venujem divadlu,“ spomína Vladislava Fekete (40), absolventka dramaturgie na Vysokej škole múzických umení. A jedným dychom dodáva: „A keď človek robí krásne a zmysluplné veci, asi aj čas plynie rýchlejšie, lebo tento rok to bude už dvadsať rokov, čo žijem na Slovensku.“

Stihla toho naozaj veľa. Písala rozhlasové a televízne scenáre, dokonca je autorkou  mimoriadne úspešnej divadelnej hry. Pod celý rad inscenácií sa podpísala režijne či dramaturgicky, pozoruhodný je aj jej prekladateľský opus – slovenským milovníkom divadla priblížila diela srbských teoretikov aj autorov hier, ako sú Jovan Hristić, Biljana Srbljanović, Nebojša Romčević a ďalší. Od roku 2006 je na čele Divadelného ústavu, kde okrem iného kladie zvýšený dôraz na divadelný výskum a snaží sa podporovať súčasnú slovenskú drámu. Je dlhoročnou riaditeľkou prestížneho festivalu Nová dráma/New Drama, iniciovala medzinárodné podujatie na Slovensku Noc divadiel, je iniciátorkou projektu Monitoring divadiel, Bienále divadelnej fotografie… „Nechcem, aby to vyznievalo nafúkane, ale môj vnútorný a vonkajší svet celý ten čas žili v akejsi harmónii a navzájom sa dopĺňali. Boli obdobia, keď som žila intenzívnejšie duchovným svetom, najmä v období štúdia, potom nasledovali roky vonkajšieho extrovertného života plného cestovania, poznávania, teraz prežívam hádam najvyrovnanejšie a najvyváženejšie obdobie,“ zhrnula svoj život v Bratislave.

– Čo bolo pre teba na Slovensku najťažšie? 

– Slovensko je krásna krajina, ktorá sa neustále rozvíja, učí na svojich chybách a má množstvo uvedomelých ľudí. Tým, že som sem prišla rok po jeho osamostatnení, mohla som v podstate sledovať celú cestu jeho novodobých dejín. Ako sa z Popolušky Slovensko zmenilo na sebavedomú krajinu, ktorá je rovnocenným európskym partnerom. Dynamika, ktorá tu vládne, je priam hmatateľná, a to mi vždy vyhovovalo. Každoročne pribúdajú nové podujatia, Slovensko sa otvorilo, je atraktívne, nehovoriac o nádhernej prírode, ktorú v posledných rokoch čoraz intenzívnejšie spoznávam; takže odpoveď na túto otázku je veľmi pozitívna – najťažšie bolo vyberať si z ponúk rôzneho druhu, ktoré každoročne pribúdali, vedieť vyselektovať skutočnú kvalitu a pokračovať v hlbšom poznávaní a spoznávaní.

– Kedy si si uvedomila, že sa nevrátiš?

– Nikdy som neuvažovala o tom, ktorá možnosť je pre mňa lepšia. Nechala som sa unášať dobou, situáciou, emóciou, ale aj kvalitnými pracovnými príležitosťami. Spokojná som aj vtedy, keď sa mi podarí spojiť umelcov či odborníkov z oboch krajín, keď navzájom prezentujeme slovenskú kultúru v Srbsku a naopak a keď po týchto akciách zostávajú stopy. Priateľské, ale aj odborné. Teším sa, keď ma pozývajú moji srbskí kolegovia a priatelia domov na konferencie, prednášky, panelové diskusie, festivaly, vtedy si uvedomujem, že moje slovenské a európske skúsenosti sú určite pre nich prínosné a na druhej strane som hrdá, keď môžem na Slovensko priniesť aspoň kúsok srbskej divadelnej kultúry, ktorá ma napĺňa obrovskou energiou.

– Mala si v rámci svojho zamestnania kontakty so Srbskom či bývalou Juhosláviou, respektíve ovplyvnil nejako pôvod tvoju kariéru?

– Čiastočne som už aj odpovedala na túto otázku. Tieto kontakty nie sú pre mňa iba prínosom, ale vnímam ich aj ako osobnú povinnosť. Kariéru som budovala postupne, nič som nezískala „zadarmo“, učila som sa na dobrých príkladoch a dnes som skutočne spokojná, keďže inštitúcia, ktorú riadim, je úspešná, stabilná, pracujú v nej špičkoví odborníci a každoročne získavame ocenenia, ktoré motivujú. Som otvorená akejkoľvek ďalšej spolupráci na relácii Srbsko – Slovensko a určite plánujem trochu posilniť spoluprácu najmä so slovenskými vojvodinskými kultúrnymi inštitúciami, keďže sa mi zdá, že sme na seba v poslednej dobe nemali akosi čas. Musím napraviť túto chybu, aby sme na seba nezabudli… a v zabudnutí… (smiech).

– Čo považuješ za svoj najväčší úspech?

– Už som asi prehupla do zenovej polohy bytia… (úsmev)… najväčší úspech je pre mňa láska, spokojnosť, pokoj, ticho, harmónia, vyrovnanosť, stretnutie s krásou, pochopenie a vnímanie konkrétneho okamihu…

– Ľutuješ niekedy, že si odišla z Petrovca?

– Človek sa nikdy celkom neodlúči od svojho rodiska. Rodisko je v ňom neustále. Niekedy ako spomienka na konkrétnu udalosť, inokedy ako nekonkrétna emócia, pocit. Rodisko je nabíjačkou energie. Neexistuje nič krajšie, ako prechádzka širokými petrovskými ulicami, bezcieľne bicyklovanie, náhodné stretnutia so starými známymi, posedávanie v krčme, počúvanie starých LP… Nesieme v sebe príbehy, ktorými sa odlišujeme a sme bohatší o zážitok z nostalgie. Takejto nostalgie sa nikdy nemienim vzdať. Rada pozývam kamarátov do Petrovca, ktorý nikdy nesklame. Vždy rovnako intenzívne ponúka vojvodinskú rovinu, jej vône, farby a najmä chute…

– Čo by sa muselo stať, aby si sa vrátila?

– Naučila som sa nevnímať veci čiernobielo. Neexistuje buď – alebo. Žijeme najmä v medzičasoch, medzipriestoroch, medziriadkami… Raz sme tu, potom tam… Veď je svet otvorený a je na nás, aby sme si našli priestor, ktorý nám vyhovuje v danej chvíli. Veľa mojich kamarátov a známych už precestovalo kus sveta a každá cesta priniesla nový zážitok. Dôležitý je aj pocit domova. Domov je tam, kde človek nájde hodnoty, ktoré sú pre neho dôležité.

– Komu fandíš, keď hrajú Slovensko a Srbsko v nejakom športe?

– Hoci som skôr kultúrny než športový fanúšik, táto otázka je pre mňa veľmi jednoduchá. Zo športu sledujem prevažne tenis mužov. A tu je dominantným hráčom Novak Đoković. Jeho tréner je Slovák Marián Vajda. Ani v tejto oblasti teda nepreferujem žiadnu stranu. Jednoducho, srbsko-slovenská kombinácia je u mňa výherná v každom ohľade.

Rastislav Boldocký

Foto: z archívu V. F.

 

 

J. PÁNIKOVÁ
J. PÁNIKOVÁ

JASMINA PÁNIKOVÁ (1984) Do redakcie Hlasu ľudu nastúpila v roku 2010, najprv ako externá spolupracovníčka a neskoršie ako novinárka – dopisovateľka. V súčasnosti je zodpovednou redaktorkou mládežníckeho časopisu Vzlet. Predmetom jej záujmu sú sociálne témy, prevažne problematika marginalizovaných skupín ľudí. E-mail: panikova@hl.rs