Písomná pozostalosť prof. Filipa je spracovaná

Index prof. Michala Filipa z roku 1937

Každý, kto mal česť rozprávať sa s profesorom Michalom Filipom, mohol sa dozvedieť veľa o ľuďoch a ich osudoch. O sebe však hovoril len zriedkavo. Dokonca aj vtedy, keď začal hovoriť o niečom z vlastného života, zakrátko pokračoval v rozhovore zase o iných.

Dnes, keď je konečne zozbieraná a systematizovaná korešpondencia s osobnými dokladmi profesora Filipa v Ústrednom archíve SEAVC, možno uzavrieť, že mal bohatý, no neľahký život.

Profesor Michal Filip (1915 − 1989), jazykovedec, režisér, kultúrny historik, pedagóg a nestor vojvodinskej slovakistiky, sa narodil v Starej Pazove v sedliackej rodine. Po ľudovej škole, ktorú vychodil v rodisku, skončil gymnázium v Petrovci. Na Belehradskej univerzite v roku 1941 získal diplom profesora na Filozofickej fakulte – Skupina XII. − srbský jazyk so staroslovanským. Počas okupácie krátko pôsobil na pazovskej škole, potom v Boľovciach, Kovačici a po oslobodení pracoval na Slovenskom gymnáziu v Petrovci. Tu vybudoval základy nového pedagogického, literárneho a divadelného života v škole a osade.

Na Filologickej fakulte v Belehrade pracoval 15 rokov ako lektor slovenského a českého jazyka. Keď sa na Filozofickej fakulte v Novom Sade otvorila Katedra slovakistiky, paralelne pracoval v Novom Sade a v Belehrade. Roku 1969 sa stal odborným spolupracovníkom pre slovenský jazyk na Novosadskej univerzite.

Ako pazovský rodák spolupracoval s dramatikom Vladimírom Hurbanom Vladimírovým. Po smrti VHV pripravil a zredigoval súborné Hurbanovo dielo. Profesor Filip písal čítanky, učebnice, prekladal zo srbochorvátčiny, slovinčiny, češtiny, poľštiny. Zozbieral i porekladlá, príslovia, úslovia, nadávky a vyhrážky zo Starej Pazovy, aj prevažnú časť pazovských ľudových piesní. Skúmal dejiny Gustáva Maršalla Petrovského a separátne, okrem iného, vydal aj svoju študijnú prácu Návrh Jána Kollára na založenie slovenského nižšieho gymnázia v Petrovci.

Pri triedení Filipovej pozostalosti podľa oblastí a dátumov sa ukázalo, že  hodne toho, čo napísal, zostalo v rukopise. Vrátane výskumnej práce České jazykové prvky v tvorbe Jána Čajaka.

Filipova rukopisná pozostalosť bola uložená spolu s pozostalosťou Vladimíra Hurbana Vladimírova. To azda preto, že sa prof. Filip po odchode do dôchodku venoval systematizácii Hurbanovej pozostalosti (popis a evidencia s kartičkami). Určite vtedy aj svoju vlastnú pozostalosť separátne poviazal do balíkov podľa rokov a mien tých, ktorí mu písali. Týmto postupom ošetrovania vlastného „majetku“ akoby nasledovníkom archivovania chcel ukázať, ako treba veci popísať.

Doklad Belehradskej univerzity z roku 1945

Na základe tohto Filipovho „systému“ dnes sa vďaka počítaču (a jeho programu „hľadaj“) dá ľahko zistiť, s kým Michal Filip spolupracoval. Okrem  kolegov z belehradskej Filologickej fakulty − prof. Dr. Miloša Đorđevića, prof. Dr. Radovana Lalića, prof. Dr. Mily Stajnićovej a docentky Svetlany Popovićovej najviac listov je od Dr. Daniela Dudka a Dr. Jána Kmeťa z Filozofickej fakulty v Novom Sade. Sú tu aj listy od iných kolegov: prof. Viktora Smoleja z Ľubľany, prof. Jiřiho Damborského z Varšavy a Olomouca, Dr. Karela Horaleka z Prahy, Dr. Zlatka Klátika a Dr. Márie Vyvíjalovej z Bratislavy, neskôr od Dr. Emila Horáka… Je tu kopa listov a pohľadníc aj od jeho študentov, rodákov, kamarátov a známych. Zaujímavé sú listy z Ústrednej knižnice Slovenskej akadémie vied v Bratislave (výmena kníh na relácii Belehrad – Bratislava), zo Zväzu slovenských spisovateľov z Bratislavy, Slovenského vydavateľstva krásnej literatúry, Matice slovenskej a Matice srbskej (prof. Filip mal čulú spoluprácu s Maticou srbskou ohľadom prípravy Lexikónu juhoslovanských spisovateľov). V zbierke sú aj listy početných vojvodinských spisovateľov.

Profesor Michal Filip bol aktívnym členom Zväzu slavistických spolkov Srbska a Slovenských vojvodinských slovakistov. Písali mu z mnohých redakcií z územia bývalej Juhoslávie, Čiech a zo Slovenska. Pomáhal mnohým ľuďom pri príprave monografií alebo zborníkov prác, lebo bol ozajstnou chodiacou encyklopédiou. K údajom pristupoval obozretne, snažiac sa každý detail skontrolovať. Tak napríklad skúmal aj život Martina Kukučína, hľadajúc informácie z rozličných prameňov.

Profesor Michal Filip nemal ľahký život. Skutočnosť, že fakultu skončil tesne pred vypuknutím druhej svetovej vojny, ho priviedla do ťažkej pozície. Hoci si prvé pracovné miesto našiel v rodisku, musel ho rýchlo opustiť, pretože mu orgány NDH v roku 1942 zakázali pôsobiť v škole, lebo nebol vojakom − domobrancom. Niekoľkokrát ho podrobili aj vyšetrovaniu na polícii, takže sa rozhodol rodisko opustiť, a potom si miesto hľadal už len v oslobodených osadách − v Boľovciach a Kovačici.

V osobnej pozostalosti Michala Filipa sú zachované krstné listy (výpisy), vysvedčenia, pasy. Medzi nimi je aj priepustka, s ktorou mohol počas okupácie zo Sriemu vycestovať do Belehradu a do Banátu. Okrem dvoch indexov Belehradskej univerzity (študoval aj medicínu) tu je aj potvrdenie univerzity z roku 1945, že fakultu skončil legálne.

Pri opisovaní života prof. Michala Filipa len zriedka sa spomína, že v školskom roku 1970/71 bol lektorom aj na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. O tom v archíve existujú dôkazy.

Katarína Verešová