Podľahli vplyvu asimilácie

31.okt 2013

Podľahli vplyvu asimilácie

Titel, mestečko rozložené na pravom brehu Tisy, je sídlom rovnomennej, nedostatočne vyvinutej obce v Juhobáčskom obvode. Občania Titelu, ako aj celej obce sú prevažne orientovaní na poľnohospodárstvo. Zastúpená je väčšinou rastlinná výroba, v menšom rozsahu aj dobytkárstvo a zeleninárstvo. Do 90. rokov minulého storočia tuná úspešne pracovala továreň na výrobu konzervovanej zeleniny a mraziareň, továreň na výrobu kovovej galantérie, metiel, tehelňa, stavebný podnik… ale tie v transformačných procesoch buď skrachovali alebo významne zredukovali výrobu a počet zamestnaných, takže nezamestnanosť je aj tu jedným z prvoradých problémov. Okrem poľnohospodárskych medzi hospodárske subjekty pôsobiace v Titeli patrí továreň na výrobu člnov, prevádzka na výrobu plastových predmetov, prevádzka na výrobu okien a dverí, pohostinské a predajné objekty… V pláne je aj výstavba prístavu na Tise.

Evanjelický kostol v Titeli dnes už nemá kto opraviť

Evanjelický kostol v Titeli dnes už nemá kto opraviť

Slováci sa do Titelu začali sťahovať v dvadsiatych rokoch minulého storočia. Prichádzali sem za lepším a ľahším životom hlavne z neďalekého Bieleho Blata. Ďalšia vlna Slovákov Bieloblatčanov do Titelu prišla po druhej svetovej vojne, takže v päťdesiatych rokoch minulého storočia tu žilo 50 slovenských rodín, čiže zo 200 Slovákov. Ten počet sa však postupne zmenšoval a na sklonku 20. storočia, čiže roku 1998 v Titeli žilo 39 slovenských rodín. Najnovšie sa k slovenskému národu v sčítaní obyvateľstva roku 2002 prihlásilo 103, a pred dvomi rokmi už iba 89 Titelčanov. Jedným z nich je aj Ján Hucky, niekdajší spoločensko-politický pracovník a riaditeľ titelskej tehelne.

– Možno nás vo chvíli sčítania aj bolo toľko, ale teraz nás je istotne ešte menej. Viacerí totiž medzičasom umreli a dieťa z čistého slovenského manželstva sa už dávno nenarodilo. V Titeli je toho času iba päť čistých slovenských manželstiev, ale tieto rodiny svoje ratolesti už dávno vyviedli na cestu. V národnostne zmiešaných manželstvách sa síce rodia aj deti so slovenským pôvodom, ibaže ich národné povedomie je na nízkej úrovni a skutočne neviem, ako sa vyjadrujú, – hovorí Ján Hucky.

 Anna Bolmancová v rozhovore so svojím kamarátom Jánom Huckym

Anna Bolmancová v rozhovore so svojím kamarátom Jánom Huckym

– Ja som Srbka pôvodom z Bosny, kde odjakživa platilo pravidlo, že sa národnosť určuje podľa otca. V súlade s tým som aj ja naše dcéry vychovávala ako Slovenky, – zapojila sa do rozhovoru Jánova manželka Radojka. – Chcela som ich aj krstiť v evanjelickom kostole, ale manžel mienil, že to nie je potrebné. Dokonca nenaučil ich ani rozprávať po slovensky, aj keď som naliehala, aby to urobil.

– Je to pravda, – uznáva Ján. – Bola to doba komunizmu a juhoslovanstva, keď sa na národnostnú príslušnosť neprihliadalo v takej miere ako dnes, a tak som sa aj ja snažil deti vychovávať ako Juhoslovanov. Možno som chybil, ale teraz je to už za nami.

– Narodila som sa v Hložanoch a od siedmeho roku života som žila v Čelareve, kde som sa po piatu triedu učila po slovensky. Keď som sa vydala do Titelu, bolo mi veľmi divné, že tu nikto nevedel písať a čítať po slovensky, – hovorí Anna Bolmancová. – Viacerí Slováci v Titeli sa už len hlásia k Slovákom, ale ničím to v každodennom živote neprejavujú. V národnostne zmiešaných manželstvách si zvyčajne volili cestu menšieho odporu a rozprávali sa po srbsky, a tak si zanedbali vlastný materinský jazyk. Ba čo je ešte horšie, ani deti si nenaučili po slovensky. Ja som si deti naučila rozprávať po slovensky, dokonca aj vnúčence rozumejú starú mamu, keď im rozpráva po slovensky.

Titelskí Slováci pred druhou svetovou vojnou boli spolu s Nemcami organizovaní v evanjelickom cirkevnom zbore. Spoločne dokonca priložili ruky aj k výstavbe kostola, ktorý je posvätený roku 1928. Nikdy však nemali svoje slovenské združenie alebo spolok, a nikdy sa po slovensky neučili v škole, aj keď v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch bolo nadostač detí. Ako Slováci sa po druhej svetovej vojne prejavovali iba tak, že na Vianoce odchádzali jedni k druhým zaspievať Tichú noc, a potom aj Nový rok vítali pri slovenskej hudbe. Niekoľko ráz ochotníci z Bieleho Blata tu zahrali divadlo. Postupne však všetko to zaniklo a Slováci začali podliehať neúprosnej asimilácii. Posledným podujatím po slovensky bola prednáška roku 1995 z príležitosti oslavy 250. výročia príchodu Slovákov na Dolnú zem. Zdá sa, že prednáška po troche prebudila národné cítenie tunajších Slovákov, lebo sa zrodila idea obnoviť kostol a bohoslužby, ktorú svojimi podpismi podporilo 180 Slovákov.

V Etno izbe KUS Jovana Popovića sú aj stopy slovenskej tradície

V Etno izbe KUS Jovana Popovića sú aj stopy slovenskej tradície

– Svorne sme pracovali, ibaže sme sa na pracovných akciách rozprávali po srbsky. To nám však neprekážalo, aby sme kostol pekne upravili. Zostalo ešte len strechu opraviť a kríž postaviť, avšak potom došlo k nedorozumeniam a všetko zastalo, snaha vyšla nazmar, takže kostol je dnes znovu opravdivá ruina. Slováci radi chodia do kostola, aj ja by som šla, ale nemám kde, čo mi často veľmi ťažko padá. Chcela som, aby sme sa znovu pokúsili kostol opraviť, ale to už teraz nemá kto, – rozčarovaná je Anna Bolmancová.

Jediným miestom v Titeli, kde sa ešte ako tak pestuje slovenská tradícia, je KUS Jovana Popovića. Alfa a omega titelského ochotníctva Milan Savić sa nám pochválil, že tento spolok je jedným z mála srbských spolkov, ktoré na svojom repertoári majú slovenské a maďarské tance. K tomu vlastnia aj súpravu slovenských ľudových krojov. Etno izba, ktorú mravčou prácou založili a udržiavajú členovia tohto spolku a Spolku titelských žien, v ktorej možno vidieť aj slovenské kroje a iné starožitnosti, ktoré patrili Slovákom, je dnes jediným miestom, ktoré pripomína, že súčasťou tisícročných dejín Titelu sú aj Slováci.

V. Hudec

HLAS ĽUDU
HLAS ĽUDU

NOVINOVO–VYDAVATEĽSKÁ USTANOVIZEŇ HLAS ĽUDU 21 000 Nový Sad, Bulvár oslobodenia 81/V. E-mail: nvu@hl.rs