Podnet pre ďalšie generácie výskumníkov

ROZHOVOR

O dvoch podujatiach venovaných storočnici úmrtia významného slovenského a slovanského slavistu Juraja Ribaya (o konferencii, ktorá sa konala 22. februára v Ústave pre kultúru vojvodinských Slovákov v Novom Sade a odhalení jemu venovanej pamätnej tabule v niekdajšej Torži 23. februára) sme písali v Hlase ľudu č. 9 (2. marca 2013), v článkoch Mal by radosť z práce hŕstky nadšencov, respektíve Hold toržianskemu kňazovi a slovanskému dejateľovi. Pri tabuli na stene Miestneho spoločenstva Savino Selo, chvíľku po jej odhalení, hovorili sme s vedúcim stretnutia ribayovcov, docentom na Filologickej fakulte Univerzity v Belehrade Jaromírom Lindom, o prvých dojmoch z medzinárodnej konferencie Juraj Ribay (1812 – 2012) – Život a dielo.

– Pán docent, nakoľko nám je známe, vynaložili ste veľké úsilie na prípravu úspešnej konferencie. Bez nároku na podrobnú pitvu, v akej miere sa, podľa vášho názoru, jej účastníkom podarilo vyryžovať nové poznatky o Jurajovi Ribayovi?

– Pri plánovaní koncepcie snažili sme sa nadviazať na predchádzajúce konferencie o Ribayovi, ktoré boli predtým na Slovensku (posledná pred necelým desaťročím). Naším prvým cieľom bolo zhromaždiť po prvý raz účastníkov zo Srbska a Česka, keďže na predchádzajúcich konferenciách chýbali. Chceli sme priniesť aj nové poznatky o živote a diele Juraja Ribaya, čo predpokladalo dostať sa k pôvodným prameňom a pôvodným rukopisom, prísť s niečím novým. Musím povedať, že sa nám to prostredníctvom čiastkových referátov aj podarilo.

– Povedali by ste, o ktoré konkrétne nové veci ide?

– Je napríklad známe, že Ribay napísal veľkú knihu prísloví, ktorá je stratená; po tejto konferencii vieme i to, kde ju treba hľadať. Dozvedeli sme sa, že nie je v maďarských knižniciach, že sa dostala na Slovensko, a že by ju teda tam niekde bolo možné nájsť. Mali sme tiež veľký problém ohľadne toho, čo vlastne Ribay napísal; či dačo pripravil sám, alebo „iba“ edične upravil. V niekoľkých referátoch sme sa dopracovali k vystopovaniu jadra písomnej produkcie Juraja Ribaya. Zámerne hovorím písomnej, nie knižnej, pretože jeho nešťastím bolo to, že vydal toho veľmi málo, a že absolútna väčšina jeho prác, či už literárnych alebo jazykových sa zachovala len v rukopisoch. Posledným takým novátorským prínosom je to, že sme sa dozvedeli doteraz mnoho neznámych detailov o jeho živote, predovšetkým súvisiacich s jeho životom v Torži, dnešnom Savinom Sele. Teraz je nám už známe, kam odchádzal, a s ktorými Slovákmi a kde sa stretával, vieme napríklad i to, že v roku 1810 predniesol kázeň, ktorá vyšla tlačou, čo doteraz nebolo známe. Vieme aj to, čo sa vlastne stalo s Ribayovou knižnicou po jeho smrti. Po Ribayovej smrti sa jeho rukopisy zo starej budovy fary (ktorá stála na mieste dnešného Miestneho spoločenstva) postupne rozpredávali, pretože vdova, ktorá po ňom zostala, asi mala finančné problémy, čím vznikol zmätok, s ktorým sa dodnes snažíme vyrovnať.

– Akiste rátate s tým, že keď vyjde tlačou plánovaný zborník prác z konferencie, otvorí sa cesta aj k tej časti Ribayovej pozostalosti, o ktorej stále presne nevedno, kde sa nachádza?

– Zásadne možno povedať, že nikto z nás, ktorí sme na konferenciu prišli s príspevkami, sa Ribayom nezaoberá primárne, nie je to naša životná téma. Avšak, ako som spomenul aj v rámci konferencie, mienim, že toho, kto sa raz dostane k Ribayovi, už ho Ribay neopustí. Samotná konferencia a zborník, ktorý chystáme, chcú práve podnietiť ďalšie generácie slavistov, slovakistov, bohemistov, aby sa zaujímali o jeho dielo, aby bádali, skúmali, objavovali nové súvislosti, nové veci, ktoré sa týkajú Ribaya.

– Môžete už teraz povedať, aspoň orientačne, kedy zborník vyjde?

– Určite v tomto roku. Posunuli sme termín na odovzdanie príspevkov na 30. mája. Počas leta budeme príspevky spracúvať; už sme sa dohodli na niektorých pravidlách a zásadách a boli by sme radi, aby v ňom boli aj prejavy, ktoré odzneli pri čine odhalenia pamätnej tabule v Savinom Sele, taktiež fotografie z tohto podujatia a stretnutia v Novom Sade.

– Zaradíte do chystanej publikácie aj príspevky, ktoré na konferencii z objektívnych dôvodov neodzneli?

– Určite. Dvaja účastníci nám ochoreli; jeden z nich je profesor Michal Týr, ktorý má zásadný podiel na organizácii a prípravách konferencie, druhým je profesor Miloš Kovačka, ktorý na konferenciu zaslal anotáciu budúceho príspevku. Zaradíme aj prípadné práce autorov, ktorí sa na konferencii nezúčastnili, ani príspevky neprihlásili – ak k ribayovskej téme majú čo povedať.

– Pri otvorení konferencie ste spomenuli, že idea o jej usporiadaní v Novom Sade vznikla podstatne skôr…

– Áno, myšlienka vznikla v Belehrade, preto, že tam profesor Týr dochádzal prednášať, pravidelne sme sa stretávali, hovorili sme, samozrejme, o Slovákoch, o tom, čo by sa mohlo a malo urobiť. Pred tromi – štyrmi rokmi sme si uvedomili, že Juraj Ribay bude mať okrúhle výročie, a že by bola veľká škoda, keby sa to nepripomenulo, či už usporiadaním konferencie alebo aj tabuľou v niekdajšej Torži, ktorá každému, kto sem príde, pripomenie, že tu Ribay žil.

– Čo inak pri výskume pôsobenia Juraja Ribaya a osvetľovaní jeho diela robí bádateľom najväčšie ťažkosti?

– Jeden z problémov väzí v tom, že okrem bežných vecí, s ktorými zápasíme, pokiaľ ide o rukopisy, prevažne ide o dobovú latinčinu a nemčinu. Ribay navyše nemal práve úhľadný rukopis, takže sa to veľmi ťažko číta. Základný problém je ale fakt, že jeho pozostalosť sa proste rozprskla na všetky strany sveta. Najväčšia časť je uložená v Budapešti, žiaľ, tam nezostala na jednom mieste, ale bola začlenená do rôznych fondov Szécsényiho knižnice, pričom k nim neexistujú pomôcky. Ani sami kolegovia v Maďarsku nevedia, čo tam všetko presne je, takže v značnej miere pri výskumoch nezostáva iné, než spoliehať sa na rôzne náhody. Chcem podotknúť, že konferencia v Novom Sade bola významná aj preto, že väčší počet účastníkov pracoval so zachovaným rukopisným katalógom Ribayovej knižnice, ktorý vznikol práve tu. Pomocou neho je možné zrekonštruovať, čo vlastne napísal. Dozvedeli sme sa o celej sade názvov diel, ktoré doteraz neboli známe. Dúfajme, že podľa nich bude možné dešifrovať, čo sa kde v maďarských knižniciach nachádza. Verím, že budúce roky prinesú ďalšie vzácne objavy.

Za rozhovor ďakuje: Juraj Bartoš