Povolanie jedno, záľuby viaceré

Zostal sympatickým fešákom, ktorý sa od detstva vedel vynájsť v každej situácii. Dnes je mladým rodinným mužom, odborníkom v oblasti etnológie, tiež človekom rozmanitých záujmov. Ako sa k tomu dopracoval a ako sa vynachádza v súčasnosti, hovorí Marijan Pavlov, ktorého životná púť smerovala z Kysáča cez Petrovec a Bratislavu – do Petrovca. Prostredníctvom Hložian.

− Po skončení základnej školy v Kysáči som pokračoval v školení na petrovskom gymnáziu, kde Kysáčania vždy mali zvláštne (čítaj nie veľmi obľúbené) postavenie a museli si tam „vybojovať“ svoje miesto. V mojej generácii sme sa pre túto školu rozhodli iba dvaja. Druhým žiakom bol Vladislav Ivičiak, toho času petrovský farár.

Zdá sa, že sa im v Petrovci nevodilo až tak zle, keďže obaja zakotvili práve tam.

− Po gymnáziu som sa rozhodol študovať na Slovensku. Prvé prijímacie skúšky sa nepodarili, tak som si urobil prestávku. Vrátil som sa domov a začal som robiť pri murároch. Pri fúriku a miešačke som sa zaúčal tomuto remeslu. Neskoršie som za kamarátmi predsa odišiel na Slovensko, robil som na stavbe, už ako skúsenejší murár. Neskoršie som si otvoril živnosť, bol som súkromníkom, ale netrvalo to dlho. V roku 2001 som nastúpil na fakultu. Vtedajšia frajerka Hana Pešková, terajšia manželka, ma dobre nasmerovala na štúdium etnológie a hneď na prijímacej skúške som usúdil, že to bude zaujímavé. Dostal som sa na Filozofickú fakultu v Bratislave, na odbor Etnológia a kultúrna antropológia. V ročníku sme boli dvadsiati študenti a uznám, že sa potešili, že majú medzi sebou dolnozemského Slováka. Dokonca si to vážili.

O samotnom študovaní na Slovensku Marijan rozpráva:

−  Na začiatku štúdia sme zdolávali všeobecnejšie veci, spoznávali sme kultúru Slovenska, ale aj iných tradícií. Potom sme začali chodiť na kolektívne terénne výskumy pod dohľadom profesorov. Zaúčali sme sa systémom výskumov, pokračovali sme so spracovaním získaných materiálov a produkovaním prác. Neskoršie sme preberali Európu a svet, venovali sme sa rôznym kultúram. V posledných ročníkoch sme sa orientovali na to, čo každého osobitne zaujímalo. Niektorí sa zameriavali na muzeológiu, čo podľa mojej vtedajšej mienky bola statická záležitosť. Skôr ma lákali terénne výskumy plné kontaktov s ľuďmi, takže som sa orientoval na vedeckú činnosť v teréne. Robiť v kancelárii, v uzavretom priestore, som určite nechcel. Iba neskoršie som zistil, že sa dá robiť aj inak a že budem možno niekedy pracovať v múzeu. Avšak po vyštudovaní Marijan nerobil ako etnológ.

− Po ukončení štúdia som na Slovensku dostal zopár pracovných ponúk, ale išlo o skromne hradené pozície. Odmietol som, lebo som potreboval komerčnú a lepšie hradenú prácu, aby som si mohol platiť nájom. Nerobil som v odbore, ale ako počítačový technik, vo firme, v ktorej sme sa starali o počítačové siete. Skúsenosti na túto prácu som získal počas štúdia ako brigádnik. Zostal som v tomto zamestnaní dva roky. Nasledoval návrat späť, do Srbska.

− Po návrate zo Slovenska som začal spolupracovať s Ústavom pre kultúru vojvodinských Slovákov. Vtedy tam pracovali na kultúrnej mape, nuž som na základe terénneho výskumu spracoval dediny Ašaňu, Ostojićevo, Belehrad, potom Šíd, Hložany, Kysáč a Silbaš. Pol roka som denne aktívne pracoval, a potom som pokračoval v spolupráci ako externý spolupracovník. Údaje, na ktorých som robil, sú pretransformované aj do knihy Slováci v Srbsku z aspektu kultúry. Podieľal som sa na príspevkoch týkajúcich sa spomenutých dedín, prípadne Belehradu. Do druhého vydania bude pridané mesto Sriemska Mitrovica, kde som tiež robil terénny výskum. Na tejto knihe som sa podieľal aj v spolupráci s Múzeom Vojvodiny v tom zmysle, že sme vyhľadávali rôzne zaujímavosti a archívne fotografie. Pracoval som v ústave aj na vypracovaní elektronickej databázy a v súčasnosti sa podieľam na zveľadení jej obsahu.

Petrovec je v súčasnosti Marijanovým bydliskom.

− Manželka je z Hložian, ja z Kysáča, tak sme sa dohodli, že budeme bývať naprostred cesty, v Petrovci. Tam som stretol kolegyňu, tiež etnologičku Annu Séčovú Pintírovú z Pivnice, žijúcu v Petrovci, ktorá robí v Múzeu Vojvodiny v Novom Sade. Keď mi spomenula možnosť pracovať v múzeu, hneď som sa rozhodol. Zároveň som sa dohodol s vedením múzea, že si urobím štátnu skúšku kustóda, čo trvalo jeden rok. Za ten čas som sa zoznámil s celkovým systémom fungovania múzea, od príchodu predmetu do múzea, cez spracovanie, určovanie hodnoty, konzervovanie, vystavovanie, uskladňovanie v depozitári. Týmto procesom prechádza každý praktikant a končí piatimi skúškami a vypracovaním praktikantskej práce. Konkrétne som spracoval zbierku 78 ručníkov z múzea v Báčskom Petrovci. V Múzeu Vojvodiny som tak získal titul kustóda a môžem samostatne pracovať ako odborník v hociktorom múzeu. Múzeum v Petrovci je stredobodom spolubesedníkových záujmov.

− Som členom Komisie pre ochranu kultúrneho dedičstva Výboru pre kultúru NRSNM. Jedným z cieľov tejto komisie, ako dokonca i Národnostnej rady bolo podporiť založenie múzea v Báčskom Petrovci, takže moja praktikantská práca kustóda bola robená aj z dôvodu založenia zbierky múzea. Každý múzeum musí totiž mať spracované exponáty a zbierky. Tie v Národnom múzeu v Petrovci sú dosť v zlom stave a teba ich dať do poriadku. Dodnes ohľadom toho spolupracujeme s Annou a s kolegami z Múzea Vojvodiny. I sám sa honorárne angažujem v múzeu v Petrovci. Lebo aj keby zodpovedajúce priestory boli, treba ich niečím naplniť. Existujúce predmety treba upraviť, aby boli použiteľné.

Čo najviac rozhodlo, že sa Marijan s manželkou vrátili zo Slovenska?

− Keď sme si určili priority a dali ich na vážku, tak rozhodlo to, že obaja tu máme rodičov a príbuzných. Chceme si založiť rodinu a chceme byť so svojimi blízkymi. Je to jednoduchšie ako byť sami v Bratislave. Keď prídu deti, aj rodičia by chceli pomôcť s vnúčatami a na vzdialenosti 500 km sa ťažko pomáha. Preto sme sa rozhodli vrátiť sa a dať i svoj prínos k zveľadeniu slovenskej kultúry a enklávy. Snaha je, ale treba mať veľmi pevnú vôľu a hlavne vydržať, zotrvať a pozitívne myslieť, že bude lepšie. Veď všetci chcú, aby sa mladí vracali, ale štát im nemá čo ponúknuť. Som späť v Srbsku 2,5 roka a začal som rozmýšľať, že nechám všetko tak a začnem súkromne podnikať v nejakej úplne inej sfére. Manželka ukončila dokonca dve fakulty. V Bratislave pracovala v spoločnosti DELL a v Srbsku sa zamestnala tiež v silnej spoločnosti NIS. K tomu sme sa za tých 10 – 11 rokov na Slovensku naučili na inú kultúru, zvykli na európske normy a všeličo iné.

S odborom, ktorý vyštudoval, súvisí aj Marijanova pasia – folklór. Rozpráva o nej vtipne.

− Tancovať som začal ako malý v Kysáči a pokračoval som na gymnáziu. Býval som v internáte v Petrovci a patril medzi pionierov v internátnom folklórnom súbore. Po nástupe na fakultu ma kolegyne, čo so mnou študovali, ihneď ocenili ako folklórne nadaného. Zavolali ma na konkurz do univerzitného folklórneho súboru Technik pri Slovenskej technickej univerzite. Pamätám si, že som tam odišiel v rifliach a topánkach a bolo mi priam neuveriteľné, keď som videl, že ostatní prišli v špeciálnej obuvi a primerane oblečení. Najprv sme vypĺňali tlačivo, aj o tom, z ktorých regiónov poznáme tance, a potom som sa dostal pred päťčlennú komisiu. Na otázku, čo som si pripravil, som reagoval prekvapene. Riešili to tak, že mi niečo ukázali a mal som to zopakovať. Niečo sa podarilo, iné ani nie. Ešte som zaspieval a poslali ma von, počkať na výsledok.

Marijan sa však vynachádzal aj v inakších situáciách. Zrejme zaúradoval jeho šarm a ihneď ho do súboru pribrali.

− Na prvú skúšku som sa už obliekol športovejšie, ale znovu chybne. Ostatní mali totiž kožené tanečné topánky, dievčatá boli v sukniach. Najprv bola rozcvička, čo trvalo hodinu, niekedy i dlhšie, takže som počas prvého polroku zistil, že som vlastne začiatočníkom. Po ôsmich mesiacoch ma zaradili do prvého tanca a po roku som tancoval už vo viacerých. Druhý a tretí rok som začal tancovať v každom tanci a postupne som ovládal inšie regióny. V súbore Technik boli študenti z celého Slovenska, takže sa tancovali tance bratislavského regiónu Vajnory, západného Slovenska, ale i klasické východniarske, horehronské, dokonca goralské a maďarské tance. Každý región je úplne iný charakterovo, štýlovo, výrazovo. Keď som do súboru nastúpil, myslel som si, že viem tancovať a po polroku som zistil, že neviem. Po troch, až štyroch rokoch som mohol povedať, že už tance z niektorých regiónov viem tancovať, aby som si po ôsmich rokoch dovolil tvrdiť, že väčšinu tancov viem zatancovať dobre.

Vďaka folklóru Marijan si v praxi overil poznatky zo štúdií.

− Mali sme šťastie, že sme boli dobrá partia a mali sme dobrú vedúcu. Do Techniku pribudli i taneční pedagógovia, bývalí tanečníci z Lúčnice, ktorí vyštudovali tanec na Vysokej škole múzických umení. Priniesli nový duch a s vedúcou robili autentické choreografie na základe pôvodných tancov. Prispôsobili ich  scénickej forme s novým prístupom. Začali sme chodiť na súťaže akademických súborov v rámci Slovenska, kde sme štyrikrát takmer zaradom boli laureátmi. Počas mojej doby tancovania sme boli najlepším akademickým súborom na Slovensku a patrili sme dokonca medzi najlepšie vôbec. Precestovali sme celé Slovensko a musím uznať, že ho poznám lepšie ako Srbsko. Poznám všetky regióny a podľa kroja viem určite rozoznať región, a podľa detailov dokonca aj niektoré dediny. Mám scestovanú Európu, lebo sme vystupovali v Maďarsku, Poľsku, Česku, Belgicku, Taliansku, Rakúsku, zopárkrát sme boli aj v Srbsku. Mali sme zahraničné zájazdy na druhé kontinenty, boli sme v Mexiku a v Číne. Videl som a spoznal i kus tamojšieho sveta. V Číne sme tancovali na obrovskom námestí, na javisku obrátení k politickým funkcionárom, a za nami bolo 5-tisícové obecenstvo. Boli prípady, že sme tancovali aj pre troch ľudí, ktorí si to mohli dovoliť a zaplatiť. Ale tancovali sme vždy s rovnakou energiou. Technik patrí medzi najstaršie vysokoškolské umelecké folklórne súbory v Bratislave. Mal som šťastie aktívne v ňom tancovať, keď oslavoval 50. výročie založenia v bratislavskom Istropolise. Vtedy som v súbore bol dva roky a pri 55. výročí som už bol tanečníkom v najlepšej forme.

Súdiac podľa videonahrávky koncert bol krásny. Marijan bol v tancoch sólistom, a to úspešným. Prezrádza i ďalšie pole svojho pôsobenia.

− S tanečným pedagógom Ferom Morongom každoročne spolupracujem na organizovaní tanečných domov na festivale Pohoda, na ktorom sa návštevníci okrem bežných koncertov učia aj tancovať. Robil som zástupcu manažéra v škole tanca a na organizácii tohto veľkého podujatia sa zúčastňujem už viac rokov. Ináč tanečné domy sa snažím pomaličky pretlačiť aj u nás. Som totiž i členom Komisie pre zveľadenie festivalov a kultúrnych podujatí a bol som v komisiách na festivaloch Zlatá brána a Tancuj, tancuj…

Marijan predsa prioritu dáva tomu, prečo sa vyškolil.

− Napriek všetkému zatiaľ nemienim nacvičovať folklór, i keď by som na stavanie choreografií mohol využiť svoje skúsenosti z tancovania. Ale treba najprv robiť výskum a pokiaľ nemám trvalé zamestnanie, nemienim si hľadať koníčky. V Petrovci som sa už vyskúšal aj v divadelníctve, ale najskôr sa chcem venovať odbornej práci. Pokúšam si nájsť zamestnanie, a potom prídu na rad i záľuby. I keď som nikdy neplánoval, že budem pracovať ako muzeálny pracovník, časom som dospel k tomu, že sa dá skĺbiť terénny výskum a práca v múzeu. Podporujem otvorenie múzea vojvodinských Slovákov v Báčskom Petrovci, chcel by som tam robiť ako odborný pracovník, lebo mám na to i školu i štátnu skúšku.

E. Šranková