Príčiny naštrbenej dôvery

Budova na Novom Belehrade, v ktorej sídli delegácia EÚ v Srbsku

EURÓPSKA ORIENTÁCIA OBČANOV SRBSKA (1)

Štatistika neklame. Tvrdenie, ktoré v uplynulých týždňoch neraz skloňoval riaditeľ Republikového štatistického ústavu Dr. Dragan Vukmirović, potvrdili i najnovšie výsledky prieskumov, týkajúce sa postojov obyvateľstva k európskej integrácii. Na tieto dosť výrazne vplývalo všetko, čo sa deje vôkol nás a u nás, od globálnej hospodárskej krízy, cez diania v Haagu po tie na Kosove.

Výsledok je známy: osempercentný pokles podpory eurointegrácie v období od júna do decembra. Čiže z anketovaných, ktorí sa zúčastnili v prieskume medzi 14. a 21. decembrom 2012, by sa 41 percent vyjadrilo ZA, odpovedajúc na otázku, či by na prípadnom referende podporilo vstup našej krajiny do Európskej únie. V decembri 2011 to za malo tesnú väčšinu (51 percent), pred necelými dvoma rokmi, v máji 2011, stúpencov eurointegrácie bolo nad šesťdesiat percent. Rekord je 73 percent, na sklonku 2009, čo zrejme súviselo aj s významnými ústretovými krokmi EÚ smerom k nám, na prvom mieste so zrušením víz.

Odporcov únie je v súčasnosti tesne nad tridsať percent, v hlasovaní by sa nezúčastnilo takmer dvadsať percent a nerozhodných alebo odmietajúcich sa vôbec k tomu vyjadrovať je osem percent.

V zozname hlavných príčin euroskepticizmu je niekoľko dosť vyrovnaných položiek. Prvou je názor, že nám vstup do EÚ alebo nič dobrého neprinesie, alebo nám spôsobí viac škody ako osohu (14 percent opýtaných). Tesne za tým, po 13 percent odpovedí, je založených na téze, že nás neustále vydierajú a čímsi podmieňujú, prípadne na tom, že ide o nepriateľov Srbska, ktorí nás bombardovali. Neverím im a nemám ich rád – je mienka jedenásť percent respondentov. Menej od po desať percent odpovedí  získali názory, ako je ten, že budeme žiť horšie, zadlžíme sa a hrozí nám hospodársky krach, prípadne tie, ktoré stavajú na téze, že EÚ nemá budúcnosť, že prídeme o identitu, zvrchovanosť a nezávislosť a staneme sa kolóniou. Po niekoľko percent patrí odpovediam, že príčiny proti treba hľadať vo vydieraní Kosovom a Haagom, alebo že by prípadné začlenenie do Európskej únie znamenalo väčšiu nezamestnanosť.

Zaujímavé je, že je len na konci súpisky týchto dôvodov názor, že je vstup čosi nereálne, alebo ten, že na tento nie sme prichystaní. V istom zmysle slova možno ho brať i ako ilustráciu pomerne ojedinelého spôsobu uvažovania, opierajúceho sa viac na zistenie a reálny rozbor vlastných pomerov a možností, než na prednostné hľadanie príčin (ne)úspechu u iných.

(Nabudúce: Najdôležitejšie vlaňajšie udalosti)

                                                            O. Filip