Priemyselný príbeh ako symbol zašlých čias

Kov, kov, len kov

Čas sa nedá ani spomaliť, ani zastaviť. No možno sa rôznymi spôsobmi proti nemu postaviť. Z tohto predpokladu a presvedčenia vychádzali autori výstavy Rijecký priemyselný príbeh Múzea mesta Rijeka, – v prvom rade autorka Ema Aničićová a autor výstižných, skvelých, námetom však dosť smutných fotozáberov Stanislav Belička, – ktorá od 20. apríla do polovice mája zdobila steny jedného z výstavných priestorov Múzea Vojvodiny  v Novom Sade. 

Rijeka, celé desaťročia, alebo skôr pár storočí, priemyselné, dopravné a prístavné dejisko severného Jadranu mala vo svojom vývoji hviezdne, všedné, no i skromné chvíle. V rýchlo sa striedajúcich pomeroch a dobách, tak ako i mnohé iné mestá, neobišla sa bez kedysi známych, priam veľkolepých tovární a objektov, ktoré ale dnes výrazne nahlodal zub času.

Pohľad zvonku na jednu z niekdajších fabrík – sťa imaginárna kostra

Zabudnutých, ponechaných krachu a miznutiu. Moderná doba je už raz taká: čosi vytvára, zároveň iné ničí. Platí to aj pre technický progres, po ukážkach ktorého často zostáva len ticho apokalyptických scén, upozorňujúcich na to, že sa kedysi predsa výrazne inak tvorilo a žilo.

Na výstavu veľkoplošných fotografií o prímorskom prístavnom meste sa možno dívať dvojako. Najprv ako na prínos k informovaniu o jeho priemyselných lokalitách, o ich význame a výzore. Podstatou toho druhého pohľadu je snaha zistiť a podnietiť možné východiská späté s využitím jedinečného priemyselného a kultúrneho dedičstva mesta na severe Jadranu.

V zajatí ticha

Čiže minulosť v prospech budúcnosti. Ktorá môže nastúpiť aj práve teraz. Veď rovnako tak znie aj ústredné motto práve prebiehajúceho  Belehradského týždňa architektúry (BINA), tiež sa upriamujúceho na to, ako zo symbolov zašlých čias, vrátane pomníkov, budov, ruín a zrúcanín, vyťažiť čím viac.

                                                                 Oto Filip