ROZHOVOR: Mario LIGUORI – cestujúci spisovateľ

21.feb 2014

ROZHOVOR: Mario LIGUORI – cestujúci spisovateľ

Moja adresa je cestovanie“

Mario Liguori (foto: archív M. L.)

Mario Liguori (foto: archív M. L.)

Mario Liguori, publicista a spisovateľ, sa narodil roku 1976 v meste Sarno, v Taliansku. Skončil štúdium komparatívnych jazykov a kultúr na univerzite L‘Orientale v Neapole. Diplomové akademické štúdium – master ukončil na Filozofickej fakulte v Novom Sade. Uverejnil cestopisnú prózu Snatrenja (Službeni glasnik, 2010) a zbierku krátkych próz Sedam jesenjih priča – Sette storie autunnali (Akademska knjiga, 2013), ktoré sú svojráznym amalgámom impresionistických prvkov a prvkov príznačných pre avantgardné prózy, či rôzne -izmy prvej polovice dvadsiateho storočia. Svoje prózy uverejňoval vo viacerých srbských a talianskych novinách a časopisoch: Danas, Blic, Politika, Oslobođenje, Eventi, Il Gazzettino Vesuviano… V rokoch 2007 až 2009 žil a pracoval vo Švédsku. V súčasnosti učí taliančinu na Filozofickej fakulte a na Akadémii umenia v Novom Sade.

– Každý, kto má príležitosť rozprávať sa s vami, bezpochyby musí položiť nasledujúcu otázku: ako k tomu došlo, že tak dobre hovoríte po srbsky?

– Som rád, že hovorím mnohými jazykmi. Často myslím na vetu z jedného filmu Sergia Leonea: „Je možné mať rád to, čo je neznáme, a to, v čo sa neverí?“ Samozrejme, že nie.

– Ako sa zrodila vaša láska ku Vojvodine?

– Iné národy si máme vážiť. „Tichosť o iných je smrť,“ tak hovoril jeden môj fúzatý profesor.

– Prečo zdôrazňujete, že mal fúzy?

– Preto, lebo „mať fúzy“ po napolitánsky znamená byť múdry, schopný, skúsený.

– Čo môže prinútiť južného Taliana, aby býval v Srbsku?

– Nič. Mňa nikto neprinútil. Prišiel som celkom priateľsky, aby som s tunajšími ľuďmi spolupracoval. Zatiaľ sa táto spolupráca zdá byť dobrou.

– Nedávno ste zverejnili knihu Sedem jesenných príbehov

– Áno. Knihu tvorí sedem príbehov napísaných v taliančine a sedem v srbčine. Bola to fantastická skúsenosť: písať v dvoch jazykoch. Písanie je pre mňa prirodzeným procesom: tak ako rastú rastliny, rastie aj proces písania. Táto kniha hovorí o dramatickosti a nezmyselnosti života, o láske, ilúziách a snoch obyčajného človeka. Obsahuje aj záhadné fotografie, ktoré sú dielom výborných fotografov.

– Aké má vlastnosti ozajstný spisovateľ?

– Ozajstný spisovateľ píše pomaly, píše pre seba a pre svet s úctou voči sebe a voči svetu. Skutočný spisovateľ sa nespytuje, či je ozajstným spisovateľom preto, že chce iným ukázať, že je dôležitý. On má inakšie, dôležitejšie ciele a na písaní mu záleží už len preto, lebo sa bez písania vo svete nevie vynájsť.

kniha– Považujete aj seba za ozajstného spisovateľa?

– Mám schopnosť literárne tvoriť v troch jazykoch: po napolitánsky, taliansky a po srbsky. Pre mňa je to zázrakom, vzhľadom na môj pôvod.  Som spokojný so svojím životom a nikomu nezávidím. Joyce je Joyce, Goethe je Goethe a ja som ja. Niektorí žijú v ilúziách, mysliac si, že sú veľkí. Každý človek je hrdinom jedinečnej epickej drámy. Ja som hlavným hrdinom vo vlastnej rozprávke.

– Je pravda, že každý má rád to, čo mu chýba, a práve preto aj cestuje?

– Keď som mal desať rokov, chýbal mi sneh, ktorý som neskôr našiel vo Vojvodine. Chýbal mi aj poriadok, ktorý som našiel v Škandinávsku. Na cestách niektoré veci nájdeme, iné zasa stratíme.

– Čo sa vám páči v krajinách, ktoré ste navštívili?

– Vo Švédsku mi chýbalo polemizovanie, ale mal som rád občiansku slobodu. V Srbsku sa mi páči energia, ktorú majú ľudia, ale tú treba dobre usmerňovať, aby sa nestala prameňom zla.

– Hovoríte mnohými jazykmi. Koľkými?

– Niekomu je dôležitejšie používať vysávač, než poznať cudzí jazyk. Všetko v živote závisí od perspektív a cieľov. Som bilingvistom od narodenia, hovorím po taliansky a po napolitánsky. Počas štúdia som sa naučil srbský, anglický a slovinský jazyk. Hovorím aj po švédsky, lebo som vo Švédsku žil dva roky.

Mario Liguori (foto: archív M. L.)

Mario Liguori (foto: archív M. L.)

– Čo viete o Slovákoch vo Vojvodine?

Keď som prišiel do Vojvodiny, istý profesor mi povedal: „Naši Slováci sú usilovní.“ Nikdy som si totiž nevšímal rozdiely medzi národmi preto, aby som povedal, že je ten národ superiórny alebo inferiórny. Chcem vážiť špecifiká a rozdiely vidím ako bohatstvo, vlastné, aj cudzie. Pokiaľ ide o Vojvodinu, mienim, že existuje vojvodinská identita. Ak existuje Vojvodina, potom musí existovať aj všetko vojvodinské. Môže to byť krajina, hudba, strava, mentalita. V tom zmysle Slováci a slovenský jazyk sú zložkou jednej krásnej rozprávky.

– Často píšete o Prahe. Prečo práve o tomto meste?

– Prahu som navštívil viackrát. To mesto zanechalo na mňa pevné stopy. Ak k tomu pridáme aj literárny, kultúrny a historický význam Prahy v Európe, ľahko pochopíme, že moja generácia bola istým spôsobom okúzlená týmto mestom. Veľmi si vážim aj literárne dielo Bohumila Hrabala a Milana Kunderu.

– Ako ste si všimli, že vo Vodárenskej ulici sneh padá smerom od zeme k nebu?

– V mojej literatúre je veľa takých efektov a očarení, kúziel. Nikde som ešte nevidel sneh tak pomaly padať…

 Vesna Kámaňová

V.DORČOVÁ-VALTNEROVÁ
V.DORČOVÁ-VALTNEROVÁ

VLADIMÍRA DORČOVÁ-VALTNEROVÁ (1981) Od septembra 2013 je zodpovednou redaktorkou týždenníka Hlas ľudu a jeho online vydania. Do Hlasu ľudu nastúpila v marci 2013 ako redaktorka-novinárka. Od januára 2009 do februára 2013 bola koordinátorka Výboru pre informovanie Národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny. V rokoch 2005 až 2008 pracovala ako novinárka, redaktorka a moderátorka v TV Vojvodiny (IP v slovenskej reči). Od októbra 2008 do apríla 2013 bola predsedníčka Asociácie slovenských novinárov. V období rokov 1995 až 2000 a 2010 až 2012 bola členka redakcie mládežníckeho časopisu Vzlet. Je laureátkou Výročnej ceny časopisu Vzlet za rok 2002 a Ceny Vladimíra Dorču za rok 2013, ktorú udeľuje Asociácia slovenských novinárov. Kontakt: dorcova@hl.rs