Učo Kopčok a jeho obmeny divadelného humoru

Tvorivý nevyčerpateľný duch: Ján Kopčok-Učo si dnes vychutnáva dôchodcovské dni

K 110. VÝROČIU DIVADELNÍCTVA V KULPÍNE

V dávnom roku 1965 ako nádejný učiteľ slovenčiny do Kulpína prišiel Ján Kopčok-Učo. V tej dobe učiteľovanie zahŕňalo zároveň aj aktívne zapájanie sa do práce na kultúrnom poli dediny. Hoci bol pôvodom z blízkeho Petrovca, po nástupe na pracovisko do Základnej školy Jána Amosa Komenského v Kulpíne sa presťahoval do Kulpína, aby tu mohol naplno pôsobiť ako učiteľ a kultúrny dejateľ.

Ako ste sa dostali k divadlu v Kulpíne, resp. aké boli začiatky?

– Spolu s kolegyňou Zdenkou Mitićovou sme boli najmladší v učiteľskom kolektíve, a tak nás ihneď usmernili pracovať na kultúrnom poli. Nemali sme v tom skúsenosť, a preto sme chodili na rôzne kurzy. Pamätám si, že som bol na kurze v Novom Sade, kde nás skúsení prednášatelia učili, ako máme pracovať s textom, s divadelnými hrami a podobne. Zaujímavé je aj to, že sme boli aj na školení v Ravnom Sele, kde sme sa učili rôzne tance. Po takej príprave sme sa pustili do práce. Kolegyňa Zdenka režírovala hru Ďurove meniny a mňa prehovorili, aby som hral rolu Sládkoviča. A bol to vlastne môj vstupný krok do divadelníctva.

Aké programy ste usporadúvali v škole?

– Vtedy to boli predovšetkým programy tzv. recitály, a texty boli aj v slovenčine, aj v srbčine; boli to recitácie a do nich vsunuté piesne, tance. Zamerané boli na vlastenectvo a usporadúvali sa príležitostne k 29. novembru – Dňu republiky, k 22. decembru – Dňu JĽA, k 1. máju. Pamätám si, že som pre žiacke besiedky v škole pripravoval texty pre krátke skeče. Vtedy riaditeľom školy bol Šumanović, ktorý moju snahu ako mladého učiteľa vedel oceniť. Po ňom na riaditeľské miesto nastúpil Miroslav Pucovský a v dohovore s ním sme spracovali tému sťahovania Slovákov. Mal som hodne materiálu z tej oblasti, tak básne, ako aj piesne, tak som sa podujal urobiť so žiakmi kolážový program a pomenoval som ho Keď sa Slovák ta do sveta poberal. Bola tu spracovaná téma sťahovania Slovákov nielen na Dolnú zem, ale aj do iných štátov. Neskoršie som ho zlepšil v podobnom programe pod názvom Vo víchriciach žitia. Riaditeľ Pucovský pochválil moje úsilie a odvtedy som mal na starosti programy v kulpínskej škole. Zožali sme úspech a vystupovali sme aj v iných prostrediach. Pochvalne sa o náplni zmienil aj Dr. Ján Kmeť. Na javisku tam bolo spolu aj 50 hercov, tanečníkov, sólových spevákov, spevácke skupiny.   

Kedy ste sa zapojili do práce spolku Zvolen?

– V roku 1971 sa znovu aktivoval Kultúrno-umelecký spolok Zvolen v Kulpíne. Aj mládežnícka organizácia rozprúdila činnosť. A potom sme do spomenutého kolážového programu zapojili aj starších, takže sme už pôsobili aj v rámci Zvolenu. Potom už od roku 1972 bol spolok Zvolen registrovaný a začali sme tam intenzívnejšie pracovať. Prvý taký program bol pomenovaný Tri vrecia zemiakov. Spomínam si potom na komédiu jednoaktovku Starý zaľúbenec, kde už začal hrať aj Michal Vida. Najväčší úspech sme mali s Göllnerovou Uličkou, s ktorou sme na divadelnej prehliadke v Starej Pazove boli zaradení medzi štyri najlepšie predstavenia. Tu hrali Michal Vida, Ján Čelovský-Zeky, Anna Selská, Marka Čelovská (Filipová), Zuzka Chlipcová (Ušiaková), Ján Chalupka, Ján Čapeľa, Samuel Zima a ďalší. Snažil som sa vyberať tradičnejšie hry z obyčajného sedliackeho života; zväčša komédie, čo sa obecenstvu pozdávalo. Divadlá sme nacvičovali v Dome kultúry, kde vtedy neboli najvhodnejšie podmienky. Aj čítacie skúšky sme mali v obliekarni, ale neprekážalo nám to, lebo chuť do roboty bola veľká. Vtedy sme ešte nemali tento spolkový dom, lebo tam vtedy bola knižnica.

Ktoré divadelné hry nasledovali potom?

– Bola to hra Zlomená pýcha s tematikou tiež z dedinského života z obdobia Slovenského národného povstania. Vtedy sa už ako herec zapojil aj Vladislav Medovarský, lebo už mal skúsenosti ako recitátor. Spomínam si aj na jednoaktovku Marka Twena Hromobitie. V mojej réžii v základnej škole celovečerné divadlá boli detské hry Včielka Bzučalka, Bicykel, ktorý som neskoršie prepracoval na hru Moped, s ktorou sme hosťovali aj v Starej Pazove na prehliadke 3 x Ď. S radosťou si spomínam aj na japonskú divadelnú hru Keď miznú biele krvinky, kde sme si spolu so žiakmi a mládežníkmi zahrali aj ja a moja manželka Emília. S touto hrou sme vystupovali aj na prehliadke v Petrovci. Potom som už mal viac povinností ako predseda spolku Zvolen, nacvičoval som spevácku skupinu a spevácky zbor, a preto nacvičovanie divadelnej hry Pesnička pre princeznú úspešne dokončil Miško Babiak, ktorý sa už vtedy začal venovať aj réžii divadla. Moja autorská hra, čiže taká opereta vo veršoch bola aj Rozprávka o zvieratách. Spolupráca spolku a základnej školy sa aj na divadelnom poli prelínala. Poslednou mojou celovečernou hrou so žiakmi základnej školy boli Čertoviny, ktorú som režíroval v roku osláv 100-ročnice divadla v Kulpíne. Končí sa slovami: Stretneme sa o sto rokov.

Ako ste prichádzali po divadelné texty?

– Nebolo to ľahko, lebo sme mali málo textov v ponuke. Práve preto som odišiel do Bratislavy, vyhľadal divadelné predlohy, a potom sme si z toho vyberali. Písal som aj autorské texty a hlavne divadelné scénky zaradené do programov. Spomeniem niektoré: Ako budeme tancovať, tak sa budeme mať, Lastovičky a vrabce, Škola pre budúcich manželov, V kráľovstve drakov Babrákov, Škola budúcnosti, Chrípka, Emancipácia, Dobrá gazdiná, KTV-kulpínska televízia a iné. Všetky tieto scénky boli ladené humorne, aby sa obecenstvo pobavilo a zasmialo. Vždy som sa snažil, aby aj hudba bola v divadle zastúpená aspoň na takých 40 percent. Mňa osobne zaujíma tá čisto ľudová hudba. Snažím sa, aby som práve tie menej známe piesne znotoval, zapísal texty a urobil z toho knižku.

Katarína Gažová