Samotárstvo v starobe

Krajina starých. Aj tak by sa v posledných rokoch mohlo nazvať Srbsko.

Empirické údaje Republikového štatistického ústavu hovoria o tom, že priemerný vek obyvateľov našej krajiny sa z roka na rok šplhá na vyšší stupienok. V roku 2002 číslo, ktoré opisuje priemerný životný vek, vynášalo 40,2, o deväť rokov neskoršie 41,6 a v roku 2014 už 43. Starnutie populácie zaznamenáva stály rast, a to nielen u nás, veď celá Európa pociťuje túto demografickú výzvu. Európska komisia predpovedá, že ak sa rázne nezakročí v oblasti sociálnej politiky, percento starých ľudí sa v EÚ do roku 2030 zvýši z 27,8 na 50,1 %, čo znamená, že na každú osobu vo veku nad 65 rokov budú pripadať 2 až 4 osoby v produktívnom veku.

Práve táto skutočnosť prináša výzvy v sociálnej a hospodárskej oblasti tak v EÚ, ako aj u nás, lebo všetci vieme, že sa hospodárstvo globalizuje, technológia sa svetelnou rýchlosťou rozvíja, život digitalizuje. To treba všetko sledovať, zo dňa na deň sa prispôsobovať zmenám, svižne preskakovať rozvojové stupienky. Uznáme, uvedené transformácie či metamorfózy spôsobujú ujmy na zdraví človeka. Každá spomenutá a nespomenutá mentálna alebo fyzická aktivita urobí aspoň jednu vrásku na čele alebo na srdci.

S viac krížikov na chrbte človek „ľahšie“ ochorie. Starý človek, a všetci, dajbože zdravia, raz budeme starí, častejšie podlieha chronickým ochoreniam, ktoré z neho robia funkcionálne závislého člena spoločnosti. A nielen to. Ľuďom poznačeným starobou hrozí riziko rozličných foriem zlého a neľudského vzťahu k nim. Zvlášť v rurálnych prostrediach v Srbsku sa o nich takmer nemá kto postarať, a niežeby obrániť ich pred útokmi ne-ľudí. Ich najbližší za lepším živobytím sa utiekajú do miest, veď pre spoločnosť sú čoraz príznačnejšie migrácie z dediny do miest, alebo sa vysťahujú do zahraničia.

Mnohí naši starší spoluobčania, namiesto toho, aby dlhší životný vek pociťovali ako skutočný úspech celého ľudstva, jeseň svojho života prežívajú v samote, bez šálky teplého rozhovoru a s pocitom trpkosti, že možno práve oni sú tí, ktorí „zaťažujú“ aj tak slabú chrbticu (srbského) hospodárstva a ekonomiky. A to si nezaslúžili, lebo aj oni kedysi boli nositeľmi produktívnej sily, budovali, stavali, robili. Prinajmenšom by sa im mala preukázať úcta. Na začiatok stačí použiť slovíčko ĎAKUJEM, ktoré otvára dvere k plnohodnotnému životu v šedinách.

 Vladimíra Dorčová-Valtnerová