Sebastiana v škôlke nikdy nebrali ako rovného

13.dec 2017

Sebastiana v škôlke nikdy nebrali ako rovného

Už sedem rokov deti s invaliditou a s poruchami v rozvoji majú aj zákonnú možnosť, aby chodili do riadnej školy, ale problémy v ich zapájaní do spoločnosti aj naďalej existujú.

Sebastian z Nového Bečeja má sedem rokov a poruchu z autistického spektra. Je bez žiadnych fyzických nedostatkov a problém je výlučne mentálnej povahy. Jeho matka, Senka, je nespokojná s procesom inklúzie a pre Sieť 21 tvrdí, že Sebastiana v škôlke nikdy nebrali ako rovného.

– Vychovávateľka mi neoznamovala o nejakých programoch, nevedela som o rodičovských poradách. Jedine Sebastian nedostával pozvánky na narodeninové oslavy kamarátov zo skupiny, ani sladkosti, ktoré rodičia nechávali vo všetkých skrinkách, okrem v jeho. Deti predo mnou prstom ukazovali na Sebastiana a vysmievali sa mu. Nakoľko jeho reakcie nie sú „očakávané“, stávalo sa, že iba niekoľko hodín alebo niekoľko dní neskoršie, on to dieťa, ktoré sa mu vysmievalo, sotí alebo mu „pritisne“ ruku.“

Poučená zlými skúsenosťami zo škôlky, Senka sa rozhodla syna zapísať do Základnej školy 6. októbra v Kikinde, ktorá pracuje podľa vyučovacieho plánu a programu pre deti a mládež s poruchami v rozvoji. Cestovné trovy znáša obec Nový Bečej, a mama je teraz viac než spokojná  s „tretmánom“, ktoré jej dieťa dostáva.

Deťom s poruchami v rozvoji a invaliditou je potrebná práca s odbornými osobami, akými sú defektológovia, logopédovia, a ich zapajánie do vyučovania znamená, že každá trieda má pomocného profesora, učiteľa, alebo pedagogického asistenta, ktorý bude pomáhať riadnym učiteľským kádrom, čo nie je vždy prípad v Srbsku, a zvlášť v malých prostrediach, akým je Nový Bečej. V Zákone o základoch systému vzdelávania a výchovy pedagogický asistent by mal spolupracovať s učiteľmi a spolu s nimi plánovať podporu deťom, ktorým je potrebná. Pedagogický asistent sa prideľuje školám, a nie jednotlivo deťom a jeho angažmán a financovanie je záväzkom Ministerstva osvety, vedy a technologického rozvoja.

INKLÚZIA NIE JE JEDNOSMERNÁ ULICA

A.L., matka trinásťročného chlapca, ktorý donedávna chodil do triedy s dievčaťom s poruchami v rozvoji, tvrdí, že si inklúziu pekne predstavili, ale ona je ťažko uskutočniteľná.

– Ďakujúc učiteľky, jej úsiliu a oddanosti, celá trieda pomohla a prijala dievča, ktoré i vedľa ťažšej pohyblivosti, bolo dosť samostatné. Boli ako jeden celok. Medzitým, neskoršie, keď začali chodiť do piatej, šiestej triedy, situácia bola na úkor iných detí. Napr. hodinu z biológie nikdy nemali v biologickom kabinete, lebo sa nachádzal na poschodí, a schody boli pre ňu nezvládnuteľná prekážka. Pravdaže, za to nik neobviňoval dieťa. Jednoducho nikto z kompetentných sa dostatočne nepousiloval nájsť lepšie riešenie tohto problému. Ľahšie bolo, aby hodiny biológie boli v učebni, v ktorej trávili väčšiu časť dňa, hoci to znamenalo, že nikdy nepozerajú cez mikroskop. Ak niekto musí byť na hocijaký spôsob o niečo ukrátený, potom to nie je v poriadku, – hovorí A. L. pre Sieť 21.

Psychologička Danijela Glavaški mieni, že je inklúzia pozitívny projekt, aby sa deti vyrovnali:

– Skúsenosti sú rozličné. Zdravé deti nie sú vždy ochotné a prichystané prijať dieťa, ktoré má nejakú poruchu. V takých situáciách môže dôjsť i ku protichodnému účinku, že dieťa, ktoré by sa malo integrovať do skupiny svojich rovesníkov, býva ešte viacej izolované. Tu je dôležité, aby celkový systém pracoval na tom, aby sa deti stali vnímavejšími, aby prijali tie, ktoré sa niečím líšia. To je moment, ktorý je veľmi dôležitý.

Maja Vidakovićová, pedagogička zo ZŠ Josifa Marinkovića v Novom Bečeji poukazuju na ďalšie problémy v procese inkluzívneho vzdelania, dodávajúc, že v tejto škole nieto detí s poruchami v rozvoji a invaliditou, čiže že žiaci, ktorý pracujú podľa individuálneho vzdelávacieho programu, sú z výchovno zapustených rodín.

– To sú väčšinou deti, ktorých rodičia neskončili ani štyri  triedy základnej školy. Zákon hovorí, že v triede môžete mať dvoch žiakov s osobitnými potrebami. My mávame aj piatich žiakov v oddelení, lebo ich nemáme, kde rozvrhnúť, a nemôžeme ich neprijať. Pekne je to predstavené, ale nie je do konca zakončené.

OSOBNÝ SPRIEVODCA AKO NEVYHNUTNÁ POMOC

Individuálny vzdelávací plán (IOP) je osobitný dokument, ktorým sa plánuje dodatočná podpora vo vzdelávaní a výchove pre určité dieťa a žiaka, v súlade s jeho schopnosťami a možnosťami.

Brankica Filipovićová, matka dvanásťročnej Miny, ktorá je chorá na celebrálnu paralýzu, má pozitívnu skúsenosť: – Keď Mina začala chodiť do predškolskej skupiny v škôlke, deti ju prijali výborne, ale myslím si, že personál nebol prichystaný na to, že tu bude dieťa, akým je Mina. Inak, Mina práve s tými istými deťmi začala chodiť do prvej triedy a bola naozaj dobre prijatá.

Keďže je Mina nepohyblivá a viazaná o kočík, všetky štyri roky jej o obecnej trove bol zabezpečený osobný sprievodca. Osobný sprievodca je osoba dostupná dieťaťu s invaliditou a s poruchami v rozvoji, s cieľom poskytovania podpory pre uspokojovanie základných životných potrieb toho dieťaťa – pohyb, hygiena, stravovanie, obliekanie, komunikácia s inými… Minina matka poukazuje aj na nedostatky v inkluzívnom procese. – Učiteľka sotva dokázala spracovávať učivo s ostatnými deťmi, a keď bolo potrebné, aby vysvetľovala Mine, to znamenalo, že je nevyhnutné, aby sa venovala iba jej.

I napriek celkom slušnej integrácii medzi vrstovníkov, Mina sa viacej nenachádza v inkluzívnom procese: – Dôvodom, prečo sme sa predsa rozhodli, aby Mina vzdelávanie pokračovala v Špeciálnej základnej školy Milana Petrovića v Novom Sade, sú fyzické prekážky a absencia prístupovej rampy, takže sme ju zakaždým museli vnášať, vlastne vynášať zo školy.

Danijela Glavaški pre Sieť 21 vysvetľuje, že aj jazyk predstavuje silný prostriedok (anti)diskriminácie. – Pozrime napríklad výraz „osoby s osobitnými potrebami“, ktorý bol opustený a prekonaný pred niekoľkými rokmi. Všimlo sa, že osoby s invaliditou alebo ťažkosťami v rozvoji, nemajú žiadne „osobitné potreby“. Všetci máme rovnaké základné potreby – existenčné, potreby po stravovaní, po oddychu, sociálne potreby, potreby po blízskosti, po emocionálnom poviazaní. Termín sa možda ujal, lebo uspokojenie tých potrieb, u osôb s nejakým druhom problému sa vyvýjal na nejaký „osobitný spôsob,“ hovorí Glavašká, dodávajúc, že je nevyhnutné vyhýbať sa terminológii, ktorá podnecuje stereotypy, predsudky a diskrimináciu.

FYZICKÁ (NE)PRÍSTUPNOSŤ A ARCHITEKTONICKÉ BARIÉRY

V súčasnej spoločnosti je dôležité zabezpečiť prístupnosť fyzického okolia, verejnej prepravy, služieb určených verejnosti, informácií a komunikácií, čo predstavuje predpoklad na samostatný život a plného zapájania sa osôb so zdravotným postihnutím do všetkých oblastí spoločenského života. Predseda združenia osôb s invaliditou, celebrálnej a detskej paralýzy Atila Gubič poukazuje na početné architektonické bariéry v Novom Bečeji, dodávajúc, že prístupovú rampu nemá väčšina ustanovizní, inštitúcií a verejných objektov. – Osobám s invaliditou je sťažená návšteva lekárovi, nemožná misia je aj odchod na poštu, domu kultúry, ako aj služieb v budove obecnej správy. Ale nemožno povedať, že nikde v meste nie je umožnený prítup. Sú aj dobré príklady, ale je ich veľmi málo. Musí sa spomenúť, že už určité obdobie funguje semafór so zvukovou signalizáciou, ako aj reliefová dráha časti chodníka, ktorá nevidiacim a slabozrakým osobám umožňujú nerušené pohybovanie cez mesto.

Keď ide o lokálne výhody a subvencie, Gubič dodáva, že jedine Brantner odpadové hospodárstvo s.r.o. vychádza v ústrety osobám s invaliditou, nenaplácajúc vynášanie smetí.

Laslo Šuranji z Nového Bečeja, zlatý paraolympyonik a nositeľ dvoch medialí v streľbe v Riu 2016, podotkýna, že je Nový Bečej podobný ako väčšina miest v Srbsku. – V Novom Bečeji máme šťastie, že je všetko „rovné“, takže mesto ako také je dosť zjazdné vo vzťahu k iným mestám. Ale nič špeciálne sa neurobila vo veci odstraňovania architektonických prekážok, ani sa o tom nemyslím, keď sa niečo nové buduje.  Keď ide o budovy, väčšina z nich je neprístupná. Ale to je tak všade v Srbsku. Nič nové.

Ak chceme spoločnosť, v ktorej všetci môžu žiť dôstojne, ako časť komunity, bez predsudkov a bez marginalizácie, problémy musíme riešiť tam, kde vznikajú, meniac samy seba a naše inštitúcie.

 Tijana Jankovićová

Tento text vznikol v rámci projektu Sieť 21, ktorý financuje EÚ. Obsah predstavuje zodpovednosť Rádia 021 a v žiadnom zmysle neodzrkadľuje názory Európskej únie.

HLAS ĽUDU
HLAS ĽUDU

NOVINOVO–VYDAVATEĽSKÁ USTANOVIZEŇ HLAS ĽUDU 21 000 Nový Sad, Bulvár oslobodenia 81/V. E-mail: nvu@hl.rs