Slovensko ako motív

V rámci SKOS Erdevík pôsobí niekoľko tanečných skupín; medzi nimi dve detské (Zvončeky 1 a 2, čiže mladšia a staršia žiacka skupina). S mladšími žiakmi pracuje učiteľka Zlatka Tordajová, so staršími učiteľka Taňa Kičiňová-Tomanová, obe pod dozorom staršej kolegyne Ruženky Ďuríkovej. Vedúcim staršej a mládežníckej tanečnej skupiny, ktoré vystupujú spoločne, je Vladimír Ďurík. Pýtame sa ho, čo práve chystajú…   

– Vo februári sme začali precvičovať náš celovečerný program. Mali by sme sa ním predstaviť koncom júla na Slovensku, v Oravciach, a potom i v Poľsku. V auguste prídu k nám hostia z Talianska, u ktorých sme my pobudli predtým. Mienime doplniť terajší repertoár, ktorý trvá asi 45 minút. Keď nacvičíme novú choreografiu Žatvu, v spolupráci s choreografom Jánom Slávikom – a spolu s terajšou choreografiou Zábava v krčme – budeme mať asi hodinový program.

– V Erdevíku nikdy nechýbal záujem o folklór. Ako ste na tom teraz?

– Hoci je Erdevík pomerne malé prostredie a aj detí je menej než skôr, záujem o folklór je vždy prítomný. Problém sa javí vtedy, keď sa nikam necestuje. Vtedy sa stáva, že deti, ktoré začnú prichádzať na skúšky, po čase prestanú dochádzať. Preto sa usilujeme organizovať vystúpenia aj mimo Erdevíka a aspoň raz v roku cestovať aj na Slovensko. To je niečo, čo ich pripúta k spolku. Prednedávnom sme zapojili do práce staršej, t. j. mládežníckej tanečnej skupiny tri mladé páry (stredoškolákov), takže táto teraz počíta 12 párov.

– Ako spolok zabezpečuje prostriedky na činnosť, najmä na hosťovačky?

– To je podstatne ťažšie než nájsť tanečníkov či nacvičiť nové čísla, ale doteraz sa nám vždy podarilo riešiť aj tento problém. Hmotnú pomoc nám hlavne poskytovalo Miestne spoločenstvo Erdevík a Obec Šíd. Ani my nesedíme so založenými rukami. Každý rok robievame zabíjačku, kde predávame klobásy, a tak si privyrábame. Keď ide o vyfinancovanie zájazdov, píšeme projekty. Obec Šíd nám už poskytla časť prostriedkov na bežný rok, čo znamená, že si všíma výsledky našej práce. Verím, že získame aj prostriedky zo Slovenska, a že nám zase pomôže aj Národnostná rada slovenskej národnostnej menšiny.

– Vo viacerých spolkoch tanečníci, ktorí „odchádzajú do dôchodku“, nevrátia kroje. Ako je to u vás?

– Staršie tanečnice majú vlastné, mladšie používajú kroje, ktoré sú majetkom spolku; pokiaľ ide o mužské, máme ich kompletné. Keďže sme aj na tento účel dostali prostriedky, dáme ušiť nové kroje; najťažšie bude zaobstarať látku na ne. Nie je vylúčené, že budeme musieť po ňu ísť až do Česka.

                                                                                                                                                Juraj Bartoš