Smútok na okraji Ľuby

Ľubu vraj dodnes občas navštevujú potomkovia niekdajšieho tamojšieho gazdu Vladimira Tošića, na ktorého si občania, spôsobom z kolena na koleno, zachovali pekné spomienky. Ako sa asi cítia niekdajší Ľubania, teraz už dávno Belehradčania, dotyčného deti a vnukovia, keď uvidia…

Vojvodinskou ulicou v Ľube, idúc z centra osady, prejdete povedľa pravoslávneho kostola a zaraz sa dostanete priamo do poľa. Strelíte pohľadom doprava a už sa vám pred očami zapotáca guľkou času zasiahnutý holý smútok. Ruiny niekdajšieho poľnohospodárskeho družstva. Trosky či tiché ozveny pokusu o socialistický spôsob života, o život „ušitý na mieru človeka“. Rozbitý sen o spoločnosti rovnakých, trebárs i „rovnakejších“.

Najprv vám pohľad spočinie na priečelí hlavnej stavby. Ešte stále je tu tabuľka s domovým číslom 1. Tu sú tiež, nikam neubzikli, mreže na oknách, za ktorými kedysi sídlilo riaditeľstvo. Na hlavnú stavbu sa nadväzujú sklady. Ľubania, ktorí sa pamätajú „na lepšie časy“, povedia, že sa do nich vmestilo viac než 200 ton chlebovín. Potrhané elektrické káble, rozbité okná a vylámané okenice opáčime iba očami; dvere otvárať nemusíme; sú rozvalené, otvorené dokorán. Stačí zopár krokov a sme priamo v objatí desivého smútku. Z hniezd na strope vzlietne zopár vrabcov, jemný prach zhora sa stretne s týmto zdola, ktorý sa dvíha pod obozretnými krokmi po podlahe posypanej spráchnivenými zrnami „čerstvej“ pšenice, a už zaznie ozvena kýchnutia. Na zdravie, smútok! Smrť fašizmu – sloboda národu! Slobodienka, sloboda… krásne milé dievča; čo si nám len porobila; čo sa s tebou, krásnou ilúziou krásnych idealistov, stalo…?

Pamätajú sa, pravdaže, si spomínajú starší ľudia, ľúbi Ľubania, na staré dobré časy. Keď s tým, čo dopestovali, nemuseli utekať do Erdevíka, či do Šídu. Mali svoje družstvo, mali kooperáciu – na dosah, priamo pod nosom. Ceny osiva, minerálneho hnojiva, paliva, kukurice, pšenice, jačmeňa boli známe na začiatku hospodárskeho roka. Všetko klapalo ako sa patrí, povedia a dodajú, že v družstve najprv bolo zamestnaných päť – šesť ľudí, neskoršie i viac, a že potom, keď sa začali zakladať organizácie združenej práce, základné a zložené, ich poľnohospodárske družstvo sa dostalo pod správu erdevíckeho.

– Už ani neviem, nemôžem byť múdry, ako sa to stalo, – hovorí jeden z nich, taktiež chce zostať anonymný, – ako sa naše dedinské družstvo mohlo dostať do rúk majiteľov mimo našej dediny, nechápem…

Povedia vám Ľubania, že pôvodným majiteľom pomerne veľkého majetku bol ich spoluobčan Vladimir Tošić, ktorému štát po oslobodení, v období budovania socializmu, pôdu a sálaš vyvlastnil. Tošićovcom zostalo len povolené maximum. Mimochodom, syn pána Vladimira Tošića bol pred druhou svetovou vojnou okresný náčelník v Iloku, kde onehdy patrila aj Ľuba. Tam ho vraj roku 1937 zastrelili, priamo na pracovisku a pochovaný je na ľubskom cintoríne, kde odpočívajú aj jeho rodičia.

Ako bolo, tak bolo, len v období „povestných pooktóbrových privatizácií“, hovoria odvážnejší Ľubania, novým majiteľom bývalého PD Ľuba sa stalo Poľnohospodárske družstvo Medoš z Erdevíka.

Čo sa stalo s traktormi, vlečkami, kombajnmi a inými strojmi a prívesmi? Tie sú, vraj, možno už úplne zhumpľované. Avšak zem je zem. Tá nezhnije, nepoddá sa ani času, ktorý úporne a navidomoči s veľkým úspechom nahrýza zvyšky niekdajšieho ľubského poľnohospodárskeho družstva, niekdajšej „ekonómie“, ktorú v lete opantáva burina, na jar a v jeseni dusia dažde, v zime ju dlávi sneh a permanentne ju, pomaly ale iste, do zabudnutia odvievajú vetriská, o akých sa jej zakladateľom nesnívalo ani v najhoršom možnom sne.

Pred skladom moruša. Pod ňou studňa. Pri nej, kde sa vzal, tu sa vzal: chlapec. Svedkovia premien života.

Juraj Bartoš