Spomienky Vladimíra Vereša

Vladimír Vereš (1911 – 1973), evanjelický farár a senior sriemsky, misionár, publicista a prekladateľ sa narodil v Krčedine, z otca Adama Vereša, prvého biskupa Slovenskej evanjelickej a. v. cirkvi, a matky Boženy, rod. Kopovej, učiteľky v Pazove a Iloku. Po absolvovaní Slovenského gymnázia teológiu vyštudoval v Bratislave a Zürichu. Za kňaza bol vysvätený v Iloku. Od roku 1934 ako kaplán, neskôr ako farár úradoval v Selenči, a od roku 1951 v Starej Pazove.

Hoci bol maximálne zaneprázdnený farárskou službou, podarilo sa mu samostatne zostaviť etnologickú zbierku Zvyky a obyčaje v Selenči a spolu s kantorom Jurajom Miškovicom st. zostavil cirkevný Spevník pre mladých. V spolupráci s kolegami prispel k spracovaniu Tranovského spevníka (vydanie BÚ SEAVC v SFRJ), príručky pre katechétov a pre vyučovanie konfirmačnej a pokonfirmačnej mládeže v Nedeľnej škole. Rád prekladal z nemčiny do slovenčiny nábožné úvahy, kázne, cestopisné reportáže, ako aj listy pre Biskupský úrad (počas úradovania Dr. Juraja Struhárika). Na svetových luteránskych konferenciách spolu s biskupom alebo samostatne zastupoval SEAVC a patril medzi málopočetných vtedajších teológov, ktorí absolvovali púť do Jeruzalemu.

Veľký dôraz kládol na zachovávanie cirkevných dokladov. O tom svedčia zachované rukopisy, knihy a fotodokumentácia jeho predchodcu Vladimíra Konštantína Hurbana a celej Hurbanovej rodiny, jeho otca Adama Vereša a brata Ivana Vereša. Po ňom zostali stopy snáh o súpis Synodálnej knižnice. S manželkou Annou sa ujali opatery Ľudmily Hurbanovej, ktorá zostala žiť na pazovskej fare.

Pri príležitosti štyridsiateho výročia jeho úmrtia bolo by hodné prízvukovať aj jeho misionársku snahu šíriť kresťanstvo v najsilnejšej dobe komunistiskej, a to v prostredí, ktoré farárom vôbec nežičilo jednak preto, že sa inteligencia snažila odradiť ľudí od viery ich predkov, a jednak preto, že po voľbe za kňaza v Starej Pazove (hlasovalo sa tajne medzi niekoľkými kandidátmi) bol utvorený konkurenčný tábor podporujúci farára, ktorý nedostal väčšinu hlasov.

Dva roky po voľbe Vladimíra Vereša za pazovského farára štát sa usiloval o nadviazanie bližších kontaktov s krajinami tzv. západného bloku v čele s USA. To znamenalo, že štát musel cirkvám zabezpečiť normálne podmienky pôsobenia. Priekopnícky čin v tom smere spravila Luteránska svetová federácia, ktorá v júli 1952 do Juhoslávie vyslala svojich predstaviteľov. V rámci tejto misie 12. júla 1952 biskup Samuel Štarke, Dr. Cyril Abaffy a Vladimír Vereš (ktorý stretnutie luteránov z Dánska a USA zorganizoval) spolu s predstaviteľmi Luteránskej svetovej federácie pobudli v Belehrade, kde ich prijal prota Milan Smiljanić, podpredseda prezídia Národnej republiky Srbsko. Po tejto prvej pracovnej návšteve – podľa záznamu V. Vereša v denníku – hostia pobudli v Starej Pazove, kde sa o pár dní neskôr mali zúčastniť na konferencii s predstaviteľmi Zväzu evanjelických cirkví.

„20. 7. 1952. Dr Fry a Empie so sprievodom boli u nás. Ešte v sobotu oznámil mi telefonicky prota Smiljanić, že hostia prídu. Prišli v nedeľu. Najprv biskup Štarke na aute, potom spomenutý dvaja, Smiljanić s paňou, Dr. Glumac, a bol tu i Miloje Aranický [pazovský pravoslávny farár], ktorého som osobne pozval. Najprv boli bohoslužby. Dr. Fry sa zboru prihovoril, ktorého reč prekladal úradný prekladateľ. Dr. Fry nás v kancelárii oboznámil s výsledkom rokovania s úradnými kruhmi ohľadom ďalšej pomoci, ktorá sa bude deliť spolu s Červeným krížom. Hostia boli i u Maršala Tita,“ zapísal do denníka V. Vereš.

V októbri toho istého roku do Juhoslávie prišla ďalšia vysoká návšteva: „Tebbe Walter a Eroter Schloss z Hannovera boli na návšteve v Juhoslávii. Najprv sme boli spolu v Záhrebe, na oslave 70. výročia položenia základného kameňa ku kostolu a v piatok večer prišli k nám domov. V sobotu ráno som šiel s nimi do Belehradu. Tam sme šli na Versku komisiu (Diplarić) a na Avalu…“

Roku 1953 prišla vysoká návšteva z USA. V denníku zo 16. marca 1953 V. Vereš zapísal: „ Dr. Igor Bella [zo Svetovej rady cirkví – WORLD COUNCIL OF CHURCHES] sa zastavil u mňa. O všetkom sme si pohovorili. Oznámil mi, že sú výhľady, že Slankamenské Vinohrady podporu dostanú. – Predstaviteľ vrchností mi v istý deň sľúbil, že pas do zahraničia dostanem. Konečné rozhodnutie mi oznámi, keď sa presvedčí o veci úrad v Novom Sade.“

Tento sľub sa aj uskutočnil. Podporu senior Vereš dostal 29. apríla 1953, keď jeho zahraničný kolega Scherzer prišiel vlakom z Vinkoviec, aby spoločne šli do parlamentnej Náboženskej komisie…

V tých rokoch bola smelosť pre farára komunikovať so zahraničnými kolegami. Senior Vereš takú smelosť mal. Dokonca, osmelil sa, ako do denníka zapísal, funkcionárov Luteránskej svetovej federácie odviesť aj do pazovského komitétu.

Katarína Verešová