Omamná vôňa dreva očarila boľovského stolára Maglovského

25.júl 2013

– O takomto čase som spravidla pri kanáli, – vraví Ján Maglovský, ktorý nás čakal na ulici pred domom v Kulpíne, – chytám ryby. Ale keď ste povedali, že prídete predvečerom, tak som radšej neodišiel. Nedajbože nájdete zamknutú bránu…

Majster Maglovský pri práci s drevom

Majster Maglovský pri práci s drevom

Brána bola dokorán otvorená, vidno, že sme vítaným hosťom u stolára Jána Maglovského, ktorý je už päťdesiat rokov Boľovčanom. Sadli sme si do altánku, bol príjemný júlový podvečer. Na stôl sme vyložili diktafón, fotoaparát, notes a ceruzku – novinárske náčinie, ktoré si nárokuje, že zachytí spomienky stolárskeho umelca.

– Začneme od začiatku, nie? – náš spolubesedník ani nečaká prvú otázku, – vidno, že s novinármi už má skúsenosť. – Narodil som sa v Kulpíne, kde som vychodil základnú školu, ktorá mi naozaj dala ten základ do života. Potom som sa rozhodol pre stolárske remeslo a nikdy som neobanoval svoju voľbu.

Tajomstvá a zručnosti stolárskeho remesla získaval ako učeň v Stolárskom podniku Prvého mája v Petrovci v rokoch 1959 až 1962. Počas týchto troch rokov chodil aj do učňovskej školy v Báčskej Palanke, a to tri mesiace do roka. Rok potom ako zložil učňovskú skúšku sa musel odobrať na vojenčinu.

– Keď som sa vrátil domov, vybavoval som si papiere, že pôjdem do bieleho sveta na zárobky – do Nemecka, – pokračuje stolár, – ale čo vám poviem, pre lásku robíme všetko, a tak som aj ja pre lásku, ktorou som zahorel k Elene, mojej terajšej manželke, odmietol prácu v zahraničí. Neoľutoval som. Život nás odviedol do Boľoviec, kde manželka dostala učiteľské miesto.

Majster Ján si tam našiel prácu v miestnom tesárskom podniku, ale pre nízku mzdu si začína hľadať iné pracovné miesto. A našiel si – lebo dobrá ruka tesárska ho odporúčala – a to v belehradskom stavbárskom kombináte Trudbenik, kde pracoval tridsať rokov.

– Robil som drevárske modely pre objekty, ktoré tento podnik staval nielen vo vtedajšej Juhoslávii, ale po celej Európe, – upozorňuje nás Maglovský, že nie je iba stolárom, ale aj kresličom a modelárom. – Bol som usilovným a zodpovedným majstrom, a rýchlo som postupoval vo firme – hádam aj preto, že naozaj cítim drevo, a to bolo vidieť v mojej práci.

Od nášho hostiteľa sa dozvedáme, že v osemdesiatych rokoch minulého storočia bol pri rekonštrukcii Chrámu svätého Sávu v Belehrade. Nielenže bol, ale sa zúčastnil na výstavbe veľkej kupoly spolu s početnými inými, ale práve on urobil modly v prirodzenej veľkosti, podľa ktorých sa tieto chrámové „strechy“ odlievali. A to je veľká pocta tomuto majstrovi…

Na tomto obraze je znázornené petrovské gymnázium, – vysvetlil Ján Maglovský

Na tomto obraze je znázornené petrovské gymnázium, – vysvetlil Ján Maglovský

– Veľkou poctou je pre mňa je aj to, keď sa ľudia zastavujú vedľa mojich drevársko-kartónových makiet sálaša, na ktorom som vyrástol, kulpínskej „pustary“, alebo vedľa makety pod názvom Z Kulpína do Petrovca cez Viničky, ktorá zachytávala výzor Kulpína z 50. rokov minulého storočia. Dokonca aj vedľa mojich obrazov z dreva znázorňujúcich naše slovenské evanjelické kostoly – zatiaľ som ich urobil 16.

– Maketu kupínskej „pustary“ som vystavoval v kulpínskom kaštieli pred niekoľkými rokmi počas Predslávnosťových dní, ale, žiaľ, nezachovala sa, – s trpkosťou v hlase vraví pán majster, – lebo pred niekoľkými rokmi sa tam nahrávali nejaké filmy a seriály. Ich aktéri asi nemali blízko k takému druhu práce, či umenia, a tak ju odložili iba tak, bokom. Znivočilo ju slnko, dážď a vietor…

To ho však neznechutilo a umelecké diela stvárňuje aj naďalej a vystavuje aj v Petrovci a iných prostrediach. Pomáha aj svojim známym pri oprave drevených častí domu. Zákazníkov si však vyberá. Jedným z nich je aj Dr. Ján Kišgeci, ktorý mu počas svojho riaditeľovania v Poľnohospodárskom múzeu v Kulpíne zorganizoval výstavu, lebo si všimol jeho zručnosť a lásku k drevu. Doktor Kišgeci neraz zdôrazňoval a zdôrazňuje, že Maglovského práca má veľký význam pre dokumentárnu a muzeálnu činnosť, lebo artefakty, ktoré zhotovuje, sú názorným svedectvom doby.

Vidno teda, že v Jánovi Maglovskom sa spojil stolár, rezbár, modelár, stavbár, umelec. Veď má jasne vypestovaný štýl spracovania dreva, v ktorom presadzuje svoj názor, že drevo netreba farbiť.

Nám sa tento názor páči, súhlasili sme s ním. Veď najkrajšie je to, čo nám príroda dáva… Príroda nášmu majstrovi dala talent, a on ho vie využiť – zvlášť počas dlhých zimných mesiacov, keď vznikajú jeho umelecké predmety.

– V zime som v Boľovciach, kde žijem s rodinou a tvorím, ale v lete sa vždy vraciam do Kulpína – viete, ešte vždy bažím po ňom…

Lúčime sa s majstrom, lebo naň už volajú kurčatá, ktoré veselo pobehujú po druhom dvore – asi sú hladné. V tom sme si uvedomili, že majster Maglovský naozaj žije s prírodou a v nej.

– Pán majster, máte aj životné krédo, ktoré sa spája s drevom? – pýtame sa na odchode.

Majster sa nadýchne a pomaly zdôrazní:

– Drevo nám dáva kyslík, teda život, a drevo nás aj pochová…

Vladimíra Dorčová-Valtnerová

V.DORČOVÁ-VALTNEROVÁ
V.DORČOVÁ-VALTNEROVÁ

VLADIMÍRA DORČOVÁ-VALTNEROVÁ (1981) Od septembra 2013 je zodpovednou redaktorkou týždenníka Hlas ľudu a jeho online vydania. Do Hlasu ľudu nastúpila v marci 2013 ako redaktorka-novinárka. Od januára 2009 do februára 2013 bola koordinátorka Výboru pre informovanie Národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny. V rokoch 2005 až 2008 pracovala ako novinárka, redaktorka a moderátorka v TV Vojvodiny (IP v slovenskej reči). Od októbra 2008 do apríla 2013 bola predsedníčka Asociácie slovenských novinárov. V období rokov 1995 až 2000 a 2010 až 2012 bola členka redakcie mládežníckeho časopisu Vzlet. Je laureátkou Výročnej ceny časopisu Vzlet za rok 2002 a Ceny Vladimíra Dorču za rok 2013, ktorú udeľuje Asociácia slovenských novinárov. Kontakt: dorcova@hl.rs