Studne naše

VÝSTAVA V MALOM VÝTVARNOM SALÓNE V NOVOM SADE

Tridsaťtri je nedvojzmyselne zaujímavé číslo. Alberto Moravia pred niekoľkými desaťročiami napísal knihu 33 žien rozpráva o sebe, v súčasnosti si zase jedna žena, pančevská maliarka Milica Grbićová zvolila inú možnosť: tridsiatimi tromi variáciami jednej jedinej témy – sedliackej studne – prezentovať vlastný tvorivý názor na túto významnú špecifickosť Vojvodiny.

Výtvarné eseje tejto žiačky akademického maliara Stojana Trumića, o ktorom sa povráva, že pre autentickosť palety vlastného plátna neváhal chodiť desiatky kilometrov pešo za nuansou farby, ktorú práve potreboval, sú si len navonok veľmi podobné. Prvý dojem klame. Každá z nich inak pripomína spätosť s hlbokými vlastnými koreňmi, trvalosť a odolnosť tunajších vôd, nápor vetrov nad provinčnými dedinami a mestečkami, odtiene neba, raz naladeného, inokedy chmúrneho…

Grbićovej studne sú na jednej strane späté so zemou, na tej druhej napriek nedozernej rovine, kde sú, akoby sa chceli dotknúť i neba: modrého, oranžového, inakšieho… Výtvarný a literárny kritik a esejista Dr. Draško Ređep, ktorý v tú stredu 15. apríla výstavu, následne aj aukciu ďalších desiatich malieb na humanitárne účely otvoril, pekne to povedal slovami, že nielen maliarka, ale i všetci my nemáme nebo, aké je práve nad nami, ale také, aké si vysnívame.

A snívame všetci. Preto sú príjmy z predaja obrazov prednostne určené chlapcovi Dušanovi Krtolicovi, ktorého autorské pero je opantané kreslením zvierat, úvahy zase snívaním alebo prianím zverejniť vlastnú encyklopédiu o nich.

Podľa ťahu štetcom a prírody ako najnovšieho súčasného námetu Milica Grbićová, ktorá je takmer dve desaťročia členkou Združenia výtvarných umelcov Vojvodiny, trochu pripomína Van Gogha. V banátskej podobe. Škoda len, že jej štúdie nezakotvili dlhšie v Malom výtvarnom salóne Kultúrneho strediska Nového Sadu. Tých päť dní, od stredy do nedele 19. apríla, bolo predsa len akosi málo.

                                           Oto Filip