Susedské vzťahy v začarovanom kruhu
Diagram bilaterálnych vzťahov medzi Srbskom a Chorvátskom v 21. storočí by ukázal, že v posledných rokoch tá úroveň rapídne klesá. Po období nie vždy úspešných, ale predsa konkrétnych pokusov o vzájomné odpúšťanie zlých činov a krívd z minulosti, čiže pokusov o zmierenie sa a nadviazanie normálnych susedských vzťahov v prvom desaťročí nového milénia, v súčasnosti v obidvoch krajinách silnejú zákerné snahy vytvárajúce nenávisť k inému – geograficky, historicky, jazykovo a kultúrne – veľmi blízkemu národu. Nacionálny šovinizmus a historický revizionizmus sa znovu stali obvyklými prvkami politických rétorík a mediálnych prejavov tak v Chorvátsku, ako aj v Srbsku, čoho následkom je v obidvoch spoločnostiach vzrastajúca tenzia a z nej vyplývajúce incidenty a provokácie.
Revízie tých najhorších období v chorvátskych a srbských dejinách nedovoľujú týmto národom dostať sa von zo začarovaného kruhu otravného nacionalizmu. Na otázku, či predsa jestvuje nejaké riešenie a prečo je dnešná situácia taká, aká je, politológ Dejan Jović (profesor na fakultách politických vied v Záhrebe a Belehrade) v nedávnom rozhovore pre týždenník NIN odpovedal: „Aby sa vyšlo z toho kruhu, potrebné je najprv vymaniť sa z rámcov, ktoré vytvorili takzvaní dizajnéri nových nacionálnych identít – a ktorí tie nové identity budujú vo veľkej miere na nepriateľstve voči iným. Oni sa snažia zosilniť vlastnú existenciu tým spôsobom, že identifikujú a zdôrazňujú inakosť iných. Chcú definovať a potom aj pevne obrániť hranice medzi ,namiʻ a ,nimiʻ, čo je ináč častým javom v nových štátoch.“ O tomto probléme Jović v spomenutom interview rozpovedal aj konkrétnejšie: „V Chorvátsku sa aj dnes oslavuje mýtus o ,vlasteneckej vojneʻ, podľa ktorého sa Srbi považujú za okupantov a agresorov, čiže za tých, ktorí nechceli, aby jestvovalo samostatné Chorvátsko, čiže viac-menej za nepriateľov. Ako možno byť priateľ s nepriateľom? Na druhej strane, takisto nie je možné byť priateľ s niekým, o kom vo verejnosti hovoríte, že je ustaša. Akže všetkých Chorvátov považujete za ustašov, a taký diškurz je v značnej miere prítomný v Srbsku, predovšetkým v niektorých médiách, ako možno očakávať, že budete priatelia s nimi?“
Od dnešných politikov teda ťažko očakávať nápravu vecí v tejto oblasti. V obidvoch krajinách však ešte stále žijú aj mierumilovní ľudia, kultúrni pracovníci a umelci, ktorých činnosť predsa podnecuje optimizmus. Jednou z nich je chorvátska režisérka Dana Budisavljevićová, ktorej nový film Dnevnik Diane Budisavljević získal Zlatú Arenu na tohtoročnom Filmovom festivale v Pule. Film rozpráva príbeh o živote šľachetnej ženy rakúskeho pôvodu, ktorá počas 2. svetovej vojny zachránila viac ako 10 000 srbských detí z pekla koncentračných táborov NDH. Režisérka hovorí, že dnes sme padli do pasce, v ktorej navzájom obviňujeme jedni druhých a vyčerpávame sa nenávisťou k iným. Preto sa musíme vzbúriť proti silnejúcemu fašizmu a nacionalizmu. A z pozitívnych reakcií obecenstva na tento film získala pocit, že prišla chvíľa robiť pozitívne kroky.
Stevan Lenhart
