Symfónia v dreve

25.aug 2015

Symfónia v dreve

Ratko Vulanović vo svojom živle

Ratko Vulanović vo svojom živle

K VÝSTAVE HĽADANIE ITAKY RATKA VULANOVIĆA

Sú sochári uprednostňujúci kameň, sú iní, ktorých tvorivou parketou je kov, tretí zase milujú napríklad hlinu.

Ratko Vulanović má rád najmä drevo. Potvrdzuje to i výstavou prebiehajúcou v druhej polovici augusta v galérii Združenia výtvarných umelcov Srbska, usporiadanou za pomoci Ministerstva kultúry a Sekretariátu pre kultúru mesta Belehrad.

Akoby ňou nútil pozorovateľa klásť si otázku, ako možno dosiahnuť  krásu, čo všetko si práca na tom vyžaduje, ako tie jeho sochy spôsobujú falošný dojem, že ich je urobiť ľahko. A sú rôzne a pestré, v skupine, či ako objekty jednotlivé. Na rozdiel od kovu, drevo má inakšiu, mäkšiu dušu a formu. Vulanović ho miluje úprimne a hlboko, sťa Beethoven, o ktorom sa povrávalo, že stromy mal radšej ako ľudí. Ratkove objekty vznikajú tak, že ich s nehou seká, hladká, formuje, dosahujúc pritom jednotu masy, formy a energie. Zlatý klinec na záver: dar nám, ktorým nezostáva iné než ich úprimne obdivovať. Navonok jednoducho usporiadané, jeho sochy zároveň núkajú zložité vizuálne alebo dotykové pocity, umocnené často nezvyčajným prelínaním svetla cez ich segmenty.

Ku kruhu ako symbolu dokonalosti

Ku kruhu ako symbolu dokonalosti

Ratko Vulanović (1941), školiaci sa v najprv v Nikšići a v Herceg  Novom, potom na Akadémii výtvarných umení v Belehrade, kde skončil i magisterské štúdiá, je od roku 1969 členom Združenia výtvarných umelcov Srbska a v roku 1986 získal status popredného umelca.

Čo element, to osobitný príbeh

Čo element, to osobitný príbeh

Zaslúžene. Svedčia o tom mnohé domáce a zahraničné ceny, ktoré získal, tak ich účinkovanie na desiatkach výstav samostatných a skupinových. A do tretice aj jeho diela, sochy monumentálne a iné, menšie, nachádzajúce sa na námestiach, v múzeách a v galériách. Na Ade Ciganliji, v Tašmajdanskom parku a v Národnom múzeu v Belehrade, v Nobelovej nadácii v Štokholme, v Podgorici, v Budve, inde. Všade jeho drevo a všetky materiály, ktoré používa, rozprávajú svoje príbehy tak, aby sme na ne ľahko nezabudli. A pátrali po nich ďalej rovnako tak, ako on hľadá svoju Itaku.

                                         Oto Filip

 

O. FILIP
O. FILIP

OTO FILIP (1954) Ako novinár začal pôsobiť v týždenníku Glas Podrinja v Šabci, po štúdiách kratší čas pobudol v Dnevniku – Nový Sad, skadiaľ onedlho prestúpil do Hlasu ľudu. V októbri 1979 začínal ako praktikant, aby sa o pár rokov stal redaktorom zahraničnej rubriky, potom zástupcom šéfredaktora, a v poslednom desaťročí 20. storočia i šéfredaktorom Hlasu ľudu. V rokoch 1992 – 1993 bol aj úradujúcim riaditeľom NVU Hlas ľudu. V súčasnosti pôsobí ako redaktor, venujúci sa vojvodinským a celoštátnym spoločenským, politickým, hospodárskym, ekologickým, poľnohospodárskym a iným témam. Zároveň je redaktorom magazínovej prílohy Mozaika pri zrode ktorej v roku 1999 i stál. Kontakt:filip@hl.rs