S príchuťou soli, alebo nič!

25.aug 2015

S príchuťou soli, alebo nič!

Foto: kosmo.at

Foto: kosmo.at

ŽIADOSŤ K AUTOROM

Všetci chceli byť ako Arsen, jediný sa o to v piesni priznal Balašević,  Čorba, Predin a hádam aj Bregović sa tvárili podľa jeho kantautorského archetypu, všetci z ich čiernych vĺn, rockov a punkov v pokore odkukávali svetonázor učiteľskej modly.  

Nikdy od nás neodídu tí, čo nás dotvárali a vypĺňali, aby život nebol banálne dutý. Arsena mi priniesol v roku 1977 okamih s rádioprijímačom, v ktorom mama pospevuje Vraćam se tu a zrkadlí sa v otcových oporných očiach. Bolo to pre mňa jedno z prvých ubezpečení o láske a o sile poézie. A ona v tomto Dome pre vtáky spievavala. Takéto okamihy trvajú.

Biografický dokumentárny film Moj zanat režiséra Mladena Matičevića v minulom roku v Belehrade Arsen odpremiéroval slovami „ak je niečo nedopovedané, prichádzam dopovedať po domoch“. Juhoslovanský básnik Arsen Dedić často „hosťoval“ v našom dome. Veľmi priskoro som zistila, že je vážne odmerane povznesený, verný sebe a cechovským pravidlám, od ktorých neodstúpil ani za cenu hladovania, ani za vysoké náhrady. „Aby do piesní preniesol črepiny života.“ Holdoval pravým ľudským hodnotám, ale i pochybnostiam. Jeho veľkosť je v tomto relativizovaní života a seba, v prehodnocovaní hodnôt − ja som len možný básnik – vedel hovoriť autor takých Ne daj se, Ines, Vino i gitare, S okusom soli! „Ja spievam, aby mi tu nejak pri vás prešiel čas“… To relativizovanie autora sa vznáša nad mojím perom, aj teraz, kým píšem tento text, s ktorým nikdy celkom nebudem spokojná, ale tak treba mi povedať, že vždy písal, ako keď sa rozpráva s čašníkom za šenkom na „fajronte“ – poctivo, intímne a povznesene nad pochybnosťami právd: „Moje remeslo mi dalo špičku, z ktorej raz spadnem“, bez falošnej skromnosti už na svojom začiatku sa vedel vyjadriť, kam patrí Arsen Dedić, ktorý do hudby priniesol gramotnosť. K vtedajšiemu skalnému MY priniesol JA. Svoju optiku. Ironik, keď treba, a treba, aj cynik prvej triedy okrieval inosťou. Nútil rozmýšľať, učil o dezilúziách, ale i o hojivej radosti z nich, z melanchólie. Burič a huncút svojskej nonšalancie, ktorý si scénu zdieľal so Sergiom Endrigom, Okudzhavom, a dokázal by aj s  Brelom a Aznavourom, Montanom. Moderný šansoniér, pesničkár, skladateľ a spevák, o sebe najradšej hovoril, že je vokálny sólista. Kariéru dlhú 60 rokov odštartoval ako flautista v šibenskej dychovke, vedľa otca, ktorý v nej amatérsky hral, odvtedy skončil takmer dve fakulty (Hudobnú a absolvoval Právnickú) a takpovediac formoval tri kariéry (vrátane Matiju Dedića) – Dalmatínsky dvojkonfesionálny výrobok, Záhreb mu dodal gráciu rakúsko-uhorského štichu a Dalmácia šírku a vrtošivosť. „Mám šibenský základ a záhrebskú nadstavbu.“  Keď totiž v 60. rokoch v lokálnom literárnom časopise poprosil svätých, aby „učinili čudo kad ljudi više nisu za čuda“, zapadol do nemilosti, a odvtedy odmietal postavenie, funkcie, vybral si outsiderskú pozíciu − byť vždy oproti, nad, bez manažéra a ako zvykol hovoriť, byť stále v civile. Myslievať zakázané myšlienky, všetko, čo sa zrodí zo samoty a melanchólie, z nevyužitých príležitostí,  ciest – neciest, zlých skúseností, porážok. Ale aj z lásky. Bolo v ňom niečo, čo ho oddeľovalo, a zároveň tak veľmi viedlo k nám.

Foto: slobodnarijec.me

Foto: slobodnarijec.me

„Môj život,“ zacitoval raz Feliniho, „sú cirkus a ženy.“ Všetky mali žiadosť ho liečiť − ako dievka z jeho kraja, alebo tá za jeden deň. Ines ho vraj nikdy, ani na chvíľu, nezanechala. Za takouto pózou bola ale jediná, ktorú miloval svojím spôsobom a bol jej osobným autorom. Keď sa ho pýtali, ako sa volá, hovoril: Gabi Novak a Arsen Dedić… „Jej žánrom bol džez a ja som sa zameral na autorskú skladbu. Keď som mal 23 rokov, napísal som jej pieseň Niekto bdie nado mnou a takto zostalo dodnes. Bolo medzi nami podobností, už aj v intonácii hlasu, ktorá je po troche zatemnená, ktorá nesie mieru diskrécie, ale aj presvedčivosti.“ A Gabi mala  recept: „Pamätám sa iba na šťastné dni…“ Na obraze presvedčivého (aj) maliara Dedića je namaľovaná za kuchynským drezom, ako ju často vídal.

Osobitné miesto v jeho opuse však zaberá takpovediac úžitková hudba, ktorú písal pre divadlo, televíziu a film. Napísal vyše 34 skladieb. Za hudbu z filmu Gospoda Glembajevi Antona Vrdoljaka získal Zlatú arénu. Tento film odsledovalo niekoľko generácií gymnazistov v Petrovci na súkromnej hodine srbčiny − VHS premietaní v našej obývačke.

Sme poctení, že sme žili v jeho dobe, v jeho čase. A v tomto „nečase“ hlavne všetko vyspievané po ňom, zdá sa, je fraška. „Čistím svoj život,“ povedal v jednej z posledných piesní. Ako každý čestný a poctivý ochotník umenia, ktorý „dobrotvoril“. V postšlágrovskej postsocialistickej ex dobe vládne doba irónie, vládne teror ružového, kancerogénnych televízií, sociálnych sietí, pologramotných, poloautorov a profitérskej čriedy, a tak na správu o smrti autora mám jedno zvolanie (nech je v tom zároveň výzva k začínajúcim autorom)! Polopíšuci  a polospeváci, poloumelci, netvorte! Alebo sa aspoň vyhýbajte amuletu − číremu veľkolepému motívu z Glembajovcov s motívom Valse triste, ktorý má silu soli. Naše rany zahojí, ale čo bude s vašimi?!

Annamária Boldocká-Grbićová

HLAS ĽUDU
HLAS ĽUDU

NOVINOVO–VYDAVATEĽSKÁ USTANOVIZEŇ HLAS ĽUDU 21 000 Nový Sad, Bulvár oslobodenia 81/V. E-mail: nvu@hl.rs