Tajomstvo najstaršej lavičky

Najstaršia lavička prezrádza tajomstvá len tomu, kto si na ňu sadne, odhodlaný napriek všetkým móresom trošku si, v dobrom, poklebetiť. Veď také klebietky o časoch minulých už nemôžu nikomu uškodiť. A ak máte za spoločníčky dve milé dámy, trápi vás hlavne otázka, odkiaľ tú parádnu lavičku majú.

„Nielen lavičku, ale aj posteľ a stôl chceli susedovci vyhodiť. To sme predsa nemohli dovoliť,“ vysvetľuje Katarína Topoľská. Snežana Rumanová dodáva: „Pri prechádzkach po dedine natrafíte na mnohé zaujímavé staré veci. Keby ste si ich nepýtali, ľudia by ich bez váhania vyhodili.“ Slovenský spolok žien v Ľube tak zachováva hotové rarity.

Iste, všetok nábytok, čo takto zozbierajú, treba zaopatriť, aby nejako vyzeral. Ale pri vstupe do niekdajšej učiteľskej miestnosti návštevníka ohúri nielen lavička z roku 1900, ale aj iná nádhera. Malá predsieň a tri ešte menšie miestnosti doslova praskajú vo švíkoch. Jedna miestnosť vypadá ako kuchynka a je samý ručníček vyšívaný. Druhú miestnosť dotvára aktuálna výzdoba podľa kalendárnych tradícií. Tretia je plná krojov. „Ženy, ktoré sa do Ľuby vydali, priniesli kroje zo svojich dedín, preto ľubiansky kroj ako taký neexistuje,“ hovorí Katarína. Okrem naozaj starých, viac ako storočných krojov, je tu však dostatočná zásoba nových. „Školáci potrebujú kroje na svoje vystúpenia, takže pre nich šijeme,“ hovoria o aktuálnej práci ženy. Jedným dychom však dodávajú, že nieto komu odovzdávať skúsenosti.

Tieto dve dámy vyššieho veku sú v podstate medzi spolkárkami najmladšie. „Je nás málo. Aktívne sa nás stretáva len zo päť. Počas zimy sú tie stretnutia veľmi ojedinelé, lebo v miestnosti pri základnej škole je veľmi chladno, vykurovanie je ako všade problém.“ Postupne tak aktivita ochabuje.

Slovenský spolok žien v Ľube vznikol v roku 2005 a vedie ho Ljiljana Sládeková. Hoci ženy pozývajú na rôzne podujatia, ich činnosť závisí aj od finančných možností alebo skôr nemožností. Malá skupinka žien sa často morduje: „Málo nás je, takže ani toho veľa nemôžeme robiť. Stalo sa nám už, že nám zmokli kroje, potom sme museli všetko vynášať von a prať.“ Mnoho ľudí ani nevie, ako spolok funguje a čo sa za zavretými dverami deje. Riešenie je však zrejmé a dámy – spolkárky v tom majú jasno. Odkazujú: „Príďte sa pozrieť a uvidíte!“

Monika Necpálová