Z Torže do Savinho Sela

O tri roky uplynie šesť storočí od prvej známej písanej zmienky o dnešnej dedine Savino Selo (dnes územne patrí k Obci Vrbas). Dnešné meno jej dali kolonisti roku 1947, ktorí prišli prevažne z Čiernej Hory, tiež z Bosny a Hercegoviny, Macedónska a iných častí druhou svetovou vojnou vyčerpanej krajiny, takže vlastne bola a zostala „Juhosláviou v malom“ až do terajších čias. Najmä z hľadiska úpadku hospodárstva a obyvateľstva.

Osada sa pôvodne volala Torža, po nemecky Torschau a Torscha, po maďarsky Torzsa. Na základe výmeru niekdajšej kráľovskej komory vo Viedni roku 1783 sa tam prisťahovalo 250 nemeckých rodín. Prišelci, využívajúc štátne benefíciá, čoskoro vybudovali pohľadnú dedinu s rovnými širokými vzdušnými ulicami, ekonomicky mimoriadne silnú. Postavili široko-ďaleko známe mlyny, tiež konopárne, tehelne, sódovkáreň, početné remeselnícke dielne, ba mali aj elektráreň a všetky potrebné služby. Toržianska hlavná ulica široká 46 metrov, ktorú krášli štvorradové stromoradie, získala roku 1928 na výstave v Barcelone cenu za vzhľad. Práve v tom roku tam vznikol aj dobrovoľný hasičský spolok. Roku 1896 v Torži zapískal prvý vlak, o tri roky neskoršie sa v tamojšej pošte ohlásil telegraf a roku 1911 aj telefón.

Toržianski Švábi sa po oslobodení Juhoslávie museli odsťahovať. Doteraz o Torži a svojom živote v nej napísali niekoľko publikácií. Existuje aj jedna v srbčine: hovorí prevažne o Savinom Sele a spomínajú sa v nej, okrajovo, i Slováci. Podľa úradných štatistík teraz je ich tam 142 a celkove v Savinom Sele žije už iba 2 957 obyvateľov. V roku 1945 v Torži bolo až 352 Slovákov a činili 22,90 % obyvateľstva, zato ale už o tri roky neskoršie, teda po plánovanej kolonizácii, hoci ich bolo 322, činili už iba 6,5 % z celkove 5 084 obyvateľov.

Sú domnienky, že k toržianskym zemepánom ako bíreši, prípadne ako učni k tamojším majstrom dochádzali pracovať Slováci evanjelického vierovyznania z Pivnice, ktorí tam postupne (najmä po ukončení 2. svetovej vojny) zostávali natrvalo. Keďže ich bolo málo, nezaložili si vlastný cirkevný zbor; organizačne sú fíliou slovenského ev. a. v. zboru v Pivnici. Pivnickí ev. farár k nim prichádza v druhý deň Vianoc a Veľkej noci, tiež odbavuje pohreby a krsty. Stretávajú sa v malej modlitebnici v Ulici Janka Čmelíka (neďaleko terajšieho cintorína). Zariadili si ju v dome, ktorý roku 1989 kúpila pivnická matkocirkev. Hneď po oslobodení v toržianskej základnej škole sa vyučovalo aj po slovensky; slovenské triedy zanikli koncom päťdesiatych rokov 20. storočia. Začnúc školským rokom 1992/1993 v ZŠ Branka Radičevića sa vyučuje predmet slovenský jazyk s prvkami národnej kultúry (pre žiakov 1. až 4. ročníka) a od školského roku 2011/2012 existuje aj výučba náboženstva po slovensky.

Juraj Bartoš