V očakávaní ďalších pekných chvíľ…

Festival Stretnutie v pivnickom poli v našej verejnosti známy ako festival, ktorý svojím ustáleným januárovým termínom otváral sezónu kultúrnych podujatí, z bežného januárového termínu sa v roku 2012 presunul na marec, o rok neskoršie na október, o dva roky na november… V očakávaní tohtoročného 50. festivalu, presnejšie jeho dátumu uskutočnenia, môžeme si naň iba zaspomínať. S Pivničankou Ľudmilou Šusterovou sme si spomenuli na samotné začiatky festivalu. Prečo práve s pani Šusterovou? Jednoznačne preto, lebo bola pri jeho zrode a zostala mu verná až podnes. Po všetky roky sa vždy zapája do aktivít, ktoré si tento festival vyžaduje.

„Vtedajšej pivnickej mládeži, do ktorej som aj ja patrila, nestačili iba občasné tance a príležitostné zábavy,“ začína rozprávať Ľudmila Šusterová. „Rozhodli sme sa, že založíme tanečnú a spevácku sekciu. Ja som sa ihneď  zapojila do tanečnej sekcie a aj môj otec, ktorý bol roky aktívny v divadle. On zase zapojil svojich známych a mali sme orchester. Prvý tanec, ktorý sme sa naučili, bol slovenská beseda a svoju dlho čakanú premiéru sme nemali v Pivnici, ale v Selenči.“

Mladým nadšencom, odhodlaným pracovať na zveľaďovaní tradičného spevu a tanca, nestačilo iba organizovať večierky a prezentovať svoje tanečné a spevácke znalosti. Chceli niečo iné. Niečo, do čoho sa zapoja mladí aj z iných osád a na čom budú spoločne pracovať.

„Chceli sme naše staré ľudové piesne zachrániť pred zabudnutím,“ spomína si. „Novšie piesne bolo počuť pomerne často, ale tie staré, pôvodné, nejako zapadali do zabudnutia. Z toho dôvodu sme sa rozhodli založiť festival. Bol január, naša osada bola zaviata snehom, avšak aj napriek tomu prišli účastníci aj zo vzdialenejších osád. Dôkazom toho je aj prvá víťazka Stretnutia v pivnickom poli, ktorá bola z Padiny. Hostia boli ubytovaní po domácnostiach a spomínam si, že sme mali vynikajúcu zábavu.“

Naša spolubesedníčka si zaspomínala aj na prvé skúsenosti s konferovaním programu… „Keď sa teraz nad tým zamýšľam, neviem, odkiaľ mi toľko odvahy súhlasiť s takým niečím. Pravdaže, nebola som sama na javisku. V konferovaní sa zúčastnil aj Ján Guba a jeho aj bola idea, aby sme boli oblečení v kroji. Vyparádení do kroja, iba so zoznamom spevákov a piesní sme moderovali prvý festival. Znelo to dobre? Neviem, možno. Ak aj nie, istotne nám diváci odpustili. Veď to bol prvý festival. Pravdaže, teraz je to na oveľa vyššej úrovni. Orchester, program, speváci… Nemôžeme to porovnávať s tými prvými ročníkmi.“

Pani Šusterová neskrýva sklamanie z každoročného posúvania termínu festivalu…

„Iba tí, ktorí od začiatku pracovali na rozvoji tohto festivalu, vedia, koľko námahy je doňho vložené a bolo by mi veľmi ľúto, a nielen mne, keby tento festival zanikol. Aj na začiatku bolo ťažko, financie boli problém, ale nejako sme sa vynašli. A teraz si očividne niektorí nespĺňajú svoje úlohy a náš festival čaká…“

Čakajú speváci, čaká obecenstvo a tí, ktorí by si mali splniť svoje povinnosti zakotvené v zmluve… Ozaj, na čo oni čakajú?

                                                                                                                                             Jasmina Pániková