VLADIMÍR ROY A VHV

Vladimír Roy (1885 – 1936) bol vedúcim básnikom druhej vlny slovenskej moderny. V básňach rozvinul tradičné hodnoty slovenského básnictva, sociálnu a intímnu lyriku. Jeho lyrické cykly a epické básne ovplyvnené novoromantizmom, symbolizmom a impresionizmom sú aj dnes obľúbené medzi milovníkmi krásneho slova.

Narodil sa v rodine evanjelického farára Pavla Roya v Kochanovciach. Jeho matka Božena bola dcérou Dr. J. M. Hurbana. Vzdelanie získaval v rodnej obci, Modre a na gymnáziách v Skalici a Bratislave, kde zmaturoval v roku 1905. V štúdiu pokračoval na Teologickej fakulte v Bratislave, ktorú ukončil v roku 1909. Už počas štúdia pracoval ako spoluredaktor v časopisoch Prúdy a Dennica. Po ukončení štúdií pôsobil ako kaplán v Liptovskom Mikuláši, Starej Turej a Pešti. V roku 1910 bol na študijnom pobyte v Anglicku a v roku 1912 sa stal farárom v Púchove. V rokoch 1925 – 1926 sa venoval iba literárnej tvorbe, no z existenčných dôvodov v roku 1927 začal znovu pôsobiť ako farár v Bukovci. Po penzionovaní   roku 1934 sa presťahoval do Martina. Zomrel v sanatóriu v Novom Smokovci. Pochovaný bol v Martine na Národnom cintoríne.

Teológ a básnik Vladimír Roy svoje literárne ambície začal rozvíjať počas vysokoškolských štúdií. Zaujímal sa aj o hudbu, výtvarné umenie a divadlo.

„Na jeho vývin priaznivo vplývali prázdninové pobyty u Svetozára Hurbana Vajanského v Martine a u Hurbanovcov v Starej Pazove, na Dolnej zemi,” uvádza Mgr. Mária Valová v článku Royovci v zbierkach Archívu literatúry a umenia Slovenskej národnej knižnice.

Do Starej Pazovy rád chodieval, lebo mu Vladimír Hurban bol ujko a Vladimír Konštantín Hurban (VHV) bratranec. Pretože VHV bol od neho starší 8 mesiacov, mali spoločné záujmy, o čom svedčia listy ich rodičov, pohľadnice, fotografie a niektoré ilustrácie zachované v Ústrednom archíve SEAVC.

Nedlho po skončení štúdia V. Roy sa oženil s Vierkou (1888 – 1962), dcérou významného evanjelického kňaza Františka Švehlu, do ktorej sa vrúcne zamiloval. (Tú lásku opísala mama Božena vo viacerých listoch zaslaných Hurbanovcom.) Z tohto šťastného manželstva sa im narodili syn Ivan Vladimír (Ivčo) a dcéra Zora. Ivan sa neskôr stal vysokoškolským pedagógom a významným diplomatom.

I keď v inventári pozostalosti Vladimíra Hurbana Vladimírova, ktorú pôvodne spracoval prof. Michal Filip, píše, že Vladimír Roy adresoval na VHV 11 listov, v období rokov 1905 – 1931 tie listy ešte stále nie sú vrátené do rodinnej zbierky Hurbanovcov do cirkevného archívu. Nie sú ani vo fondoch Archívu literatúry a umenia SNK v Martine. Na pazovskej fare sú zatiaľ uložené pozvánky na svadbu z roku 1912 a na farársku inštaláciu v Bukovci, jeden korešpondenčný lístok z roku 1917 a článok v novinách Národná jednota z 15. 2. 1936 pod názvom In memoriam… (Vladimírovi Royovi): „Jediný môj bratranec, ktorého poznám od detinstva, môj rovesník, s ktorým prežil som pekné chvíle i v Kochanovciach na fare, i v Melčiciach, v Púchove, na Lazoch… v Prešporku, v Hlbokom, v pôsobišti nášho deda, potom na Bukovci a naposledy tu u nás v Pazove, on, ktorý mi bol blízky, ktorého som miloval − odišiel nám do večnosti… Naposledy videli sme sa tu u nás, kam on so svojou rodinou prišiel na krátky pobyt roku 1931. Cítil sa tu dobre − veď poznal z nášho vyše 40-ročného priateľstva skoro každý kút!”

VHV v tomto článku uviedol, že v predvečer svojej smrti V. Roy poslal do Pazovy svoju najnovšiu knihu Výber z poézie s venovaním: „Vladkovi a Ludke Hurbanovej, dvom iskrenným slovenským dušiam, venuje vždy verný bratranec, N. Smokovec 5. II. 1936.”

Do rodinnej knihy Hurbanovcov Vladimír Roy zapísal pár vtipných slov, kým do spomienkovej knihy Slovenskej pospolitej čitárne napísal celú báseň, ktorou blahorečí činnosť v pazovskom Slovenskom národnom dome. Báseň je uvedená v entrefilet.

Nemožno nemilovať, čo skropil dážď sĺz hojný,

nemožno neuctiť si, čo z krvi trysklo v kvet.

Nemožno nevelebiť, čo myšlienkou sa chvelo,

nemožno nelnúť k tomu, čo súhrou cnosti plá.

Nemožno neospievať, čo v nadšení sa rdelo,

nemožno nezacloniť, čo stíhal vraha meč.

Nemožno citom vrúcim neobjať dielo strojné,

čo s láskou vybudoval tisícich duší vzlet.

Nemožno nemilovať pravdy a sily krásu,

čo vnuklo chrabrosť hrudiam a k slnciam nieslo rod.

Milujem obeť, ktorá rod zachránila v tiesni

a v búrkach ohňokrieslych mu dalo spásy kľúč,

na štítoch Tatier vzňala viac nikdy nehasnúci

majákom vzkriesenia vždy planúci bratstva lúč.

Katarína Verešová