Všetko nové potrebuje vyrásť a dozrieť

24.aug 2015

Všetko nové potrebuje vyrásť a dozrieť

S VEĽVYSLANCOM SLOVENSKEJ REPUBLIKY V SRBSKU DR. JÁNOM VARŠOM K UKONČENIU JEHO DIPLOMATICKEJ MISIE U NÁS

Dr. Ján Varšo

Dr. Ján Varšo

Dakedy nevedno, čo je ťažšie: prísť alebo odísť? Zvlášť keď  všetko medzi nimi prebiehalo mimoriadne intenzívne, a bolo pritom pracovne zaplnené až na prasknutie, poznačené nespočetnými potrebami a záujmami, ruchom a vzruchom.

Donedávny veľvyslanec SR v Srbsku Dr. Ján Varšo raz označil poslanie ambasádora ako strážcu dobrých vzťahov medzi dvoma krajinami. Pre nás však  bol omnoho viac než to. Už tým, že neúnavným vlastným pôsobením nechal hlboké stopy, tak v bilaterálnych vzťahoch Bratislavy a Belehradu, ale aj v rámci našej eurointegrácie, v aktivitách slovenskej menšiny v mnohých prostrediach, v reláciách iných… Preto túto stručnú súvahu treba chápať najmä ako jeden z kamienkov mozaiky, neporovnateľne pestrejšej a oveľa širšej než sú nadchádzajúce zlomky jeho osobného poznania, vyznania a skúseností.

Tie roky od konca februára 2011, keď ste do Belehradu prišli, alebo od 22. júna, keď ste odovzdali poverovacie listiny vtedajšiemu prezidentovi Tadićovi, dodnes vám iste rýchlo ubehli. S akým pocitom odchádzate?

– Dôležitejšie ako pocity odchádzajúceho veľvyslanca je to, ako občania Srbskej republiky vnímajú toto obdobie prechodu spoločnosti procesom transformácie s cieľom integrovať sa do euroatlantických štruktúr, ktorých podstata je založená na pluralistickej demokracii, súťaživej ekonomike a rešpektovaní ľudských práv. Srbsko si zvolilo neľahkú cestu, ale verím, že na jej konci jeho obyvatelia pocítia pozitívne výsledky v podobe stabilnej, bezpečnej a prosperujúcej krajiny v regióne západného Balkánu. Pokiaľ ide o mňa, na akomkoľvek svojom pracovnom poste a kdekoľvek som pôsobil, snažil som sa vykonávať svoju prácu podľa svojho vedomia, svedomia a presvedčenia a pôsobenie v Srbsku nebolo výnimkou. Ťažisko mojich aktivít v spriatelenej Srbskej republike smerovalo k podpore jej transformačného a integračného procesu na základe pozitívnych skúsenosti zo Slovenskej republiky, zamerané na posilnenie vzájomnej hospodárskej spolupráce, tiež na spoluprácu so slovenskou krajanskou komunitou. Počas môjho vyslania pribudol aj mandát v oblasti bezpečnosti tým, že veľvyslanectvo Slovenskej republiky vykonáva funkciu Kontaktnej ambasády NATO v Belehrade v súvislosti so spoluprácou Srbska a NATO v rámci programu Partnerstvo za mier v dimenziách vojenskej neutrality Srbskej republiky.

V čom sa Srbsko za ten čas najvýraznejšie zmenilo?

– Odpoveď na túto otázku by som tiež nechal na posúdenie občanom Srbskej republiky. V každom prípade doba  štyroch rokov je dosť krátka na to, aby sa vynášali nejaké ďalekosiahle závery. O to viac, že spoločnosť prechádza zložitým transformačným procesom v období globálnej krízy. Vo svojich vystúpeniach zvyknem uvádzať príklad dvoch politikov, z ktorých sa jeden pýta druhého, ako vníma dopad Francúzskej revolúcie z roku 1789 na vývoj európskej civilizácie a druhý mu v sedemdesiatych rokoch minulého storočia, teda zhruba 200 rokov po nej, odpovedá, že „je to priskoro posudzovať“. Všetko nové, čo sa rodí, potrebuje vyrásť a dozrieť, a tak je to aj so spoločenskými premenami. Dajme si ruku na srdce, väčšina z nás nerada vystupuje z každodenne vychodených koľají, lebo si to vyžaduje zmenu samotných nás, vystúpenie z existujúceho stereotypu bez zreteľa na to, či doterajší stav nám vyhovuje alebo nie. Cieľom spoločenských premien v ktoromkoľvek štáte má byť vytváranie podmienok, v ktorých každý jednotlivec bude mať rovnaké podmienky na rovnaké príležitosti podľa svojho talentu, schopnosti a tiež potrieb spoločnosti. Zrejme sa v tomto smere nikdy nepodarí dosiahnuť optimálny stav, ale treba sa o to kontinuálne snažiť. Imponuje mi, že Srbská republika sa nedvojzmyselne a jednoznačne pustila do neľahkých reforiem, ktoré ju pričleňujú ku krajinám formovaným na rovnakých hodnotových zásadách. Verím, že prijímanie pravidiel, budovanie inštitúcií a implementovanie mechanizmov prinesie v budúcnosti aj očakávané výsledky. Získanie štatútu kandidátskej krajiny EÚ a otvorenie prístupových rozhovorov je samo osebe kvalitatívnou zmenou zaradenia Srbska do súčasnej európskej politicko-ekonomickej a bezpečnostnej architektúry a ohodnotením tohto úsilia. Nepochybne je to neľahký proces, najmä keď Srbsko sa musí vyrovnávať s mnohými vnútroštátnymi, regionálnymi i globálnymi problémami z minulosti a výzvami súčasnosti, ktoré na neho, ale aj na iné krajiny sveta, každodenne doliehajú.

– Slovensko-srbské historické, politické, kultúrne vzťahy sa celkovo hodnotia ako nadštandardné. Čo podnikať, aby to konštatovanie platilo aj v ekonomickej sfére?

– Je to otázka na mieste, lebo sa predpokladá a očakáva, že priaznivá nadstavba predstavuje katalyzátor na budovanie ekonomických väzieb, ktoré vzťahy medzi štátmi spevňujú a stmeľujú. Existujúci stav nie je najhorší, ale určite si vyžaduje zlepšenie. Slovenské podnikateľské subjekty by mali využívať poznatky slovenských firiem, ktoré sa etablovali v srbskej ekonomike. Patria k nim ŽOS Trnava a jej podnik GOŠA v Smederevskej Palanke v oblasti výroby osobných a špeciálnych železničných vagónov, Tatravagonka Poprad a jej fabrika Bratstvo v Subotici v oblasti projektovania, výroby a opravy železničných vagónov, spoločnosť Aqua Term Invest z Dolného Kubína, ktorá v priebehu jedného roka (2012 – 2013) vybudovala v Báčskom Petrovci akvapark Petroland, Prima Energy, ktorá v roku 2014 začala prevádzku fotovoltaickej elektrárne v meste Beočin a verím, že v Srbsku sa presadí i spoločnosť IPESOFT Žilina v spolupráci so srbskou firmou Elektroprivreda Srbije (zmluva uzavretá v roku 2014) na dodanie a implementáciu informačného systému na podporu predaja elektrickej energie. Osobne som presvedčený, že na rozširovanie a prehlbovanie vzájomnej spolupráce medzi srbskými a slovenskými štátnymi a podnikateľskými subjektmi a štátnymi orgánmi treba v plnom rozsahu využívať potenciál Zmiešanej slovensko-srbskej komisie pre hospodársku spoluprácu, ktorej ostatné zasadnutie sa uskutočnilo na začiatku decembra minulého roka. Treba ráznym spôsobom vyjsť zo začarovaného kruhu, v ktorom mnohí podnikatelia čakajú na kroky štátnej administratívy a štát zasa predpokladá a očakáva aktivity podnikateľov v dimenziách vymedzeného právneho rámca. Verím, že táto komisia predstavuje strategickú inštitúciu nielen na bilancovanie investično-obchodných aktivít v slovensko-srbských vzťahoch, ale zároveň aj centrum pre zlaďovania štátnych a súkromných iniciatív v súlade so záujmami a očakávaniami všetkých zainteresovaných aktérov. Vlády tu majú možnosť oboznámiť podnikateľov so svojimi ekonomickými zámermi a ponukami a podnikateľské subjekty zasa príležitosť sa zúčastniť na ich realizovaní v súlade s platnými štandardmi. Dôležité je, aby sa iniciatívy chopili hlavne podnikateľské subjekty, keďže niet pochybnosti o tom, že v rámci daného legislatívneho podnikateľského prostredia majú podporu zo strany oboch štátov.

Počas januárového stretnutia premiéra Roberta Fica s poprednými činiteľmi slovenskej národnosti

Počas januárového stretnutia premiéra Roberta Fica s poprednými činiteľmi slovenskej národnosti

– Jedným z mostov spájajúcich Bratislavu a Belehrad je i slovenská menšina. Stačili ste spoznať jej dejateľov vo všetkých prostrediach, spoločenských, kultúrnych?

– Slovenská komunita v Srbskej republike udržiava a rozvíja slovenskú identitu v tomto prostredí už viac ako 270 rokov, keď prví Slováci prišli sem v polovici 18. storočia s nádejou a vierou v lepší život seba i svojich potomkov. Udržanie slovenského jazyka a našich zvykov mimo územia svojich predkov po takmer tri storočia je klenotom, s ktorým sa môžu hrdiť obidva štáty. Plne integrovaná slovenská menšina obohacuje multietnické, multikonfesné a multikultúrne vojvodinské prostredie Srbska a dolnozemská slovenskosť tvorí prirodzenú súčasť slovenského materiálneho a duchovného dedičstva. Myslím, že slovenská komunita, jej dejatelia a aktivity „pohltili“ každého veľvyslanca Slovenskej republiky v Srbskej republike. Ja som nebol výnimkou. V rámci svojich programových možnosti som vďačne a s pokorou k minulosti prijímal pozvania z obcí a miest regiónov Báčky, Banátu a Sriemu na početné, prevažne víkendové spoločensko-kultúrne podujatia. Organizovali ich zväčša dobrovoľní nadšenci hlavných nositeľov slovenskosti v tomto prostredí, medzi ktoré patrí evanjelická cirkev, základné a stredné školy s vyučovacím jazykom slovenským, početné spolky a združenia pod hlavičkou Matice slovenskej v Srbsku a v ostatnom čase aj Národnostná rada slovenskej národnostnej menšiny v Srbsku. Touto cestou by som sa im chcel poďakovať za to, že obohatili moje poznanie o slovenských tradíciách a zvykoch v tomto prostredí. Nemožno ale zabúdať ani na nenahraditeľnosť šírenia slovenskosti prostredníctvom elektronických médií, nakladateľstiev a tlačených periodík vrátane Hlasu ľudu. Áno, slovenská komunita a jej zložky majú všetky predpoklady tvoriť most medzi Slovenskom a Srbskom, pokiaľ sa bude dariť zachovávať jednotu pri ochrane a rozvíjaní materiálneho a duchovného dedičstva slovenských predkov. Je to zodpovednosť voči nim, ale aj povinnosť riešiť súčasné otázky a výzvy vo vzťahu k neustále klesajúcemu počtu osôb hlásiacich sa k slovenskej národnosti. Inšpirácie z minulosti v kombinácii s kreativitou kompetentných súčasníkov dávajú predpoklad, nádej a vieru, že slovenský dedičný poklad bude naďalej obohacovať toto prostredie.

– V akej miere predošlé predstavy o slovenskej národnosti boli zhodné s tým, čo ste zastihli po príchode?

– Aby som bol úprimný, mal som informácie o živote Slovákov v tomto prostredí, ale nemal som možnosť sa oboznámiť s aktivitami, keďže to nepatrilo priamo do mojej agendy počas pôsobenia na Ministerstve zahraničných vecí a európskych záležitosti Slovenskej republiky v Bratislave či na našich diplomatických úradoch v zahraničí. Pred vycestovaním do Belehradu som sa postupne oboznamoval s krajanskou otázkou v Srbsku a získané znalosti som si overoval v rozhovoroch s mojimi predchodcami v Belehrade, najmä súčasným ministrom zahraničných vecí Miroslavom Lajčákom, ďalej Miroslavom Mojžitom a súčasným predsedom Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí Igorom Furdíkom. Až návšteva početných podujatí, ktoré organizovali školy, cirkev, miestne samosprávy, opštiny, spolky v rámci Matice slovenskej v Srbsku, Národnostná rada slovenskej národnostnej menšiny však ukázali široký záber aktivít inštitúcií a jednotlivcov, ktorí pôsobia v prospech slovenskosti vo vojvodinskom prostredí Srbskej republiky. Na mojich prvých Slovenských národných slávnostiach v Báčskom Petrovci v auguste 2011 som dal verejný sľúb, že navštívim každú obec a mesto, v ktorých je slovenská komunita aktívna, ak budem pozvaný. Máloktoré z 34 takýchto prostredí, ktoré vymenúva publikácia Ústavu pre kultúru vojvodinských Slovákov, som nenavštívil aspoň raz. Za najúžasnejšie považujem zachovanie slovenského jazyka po takmer tri storočia. Oslovilo ma tiež odhodlanie a nadšenie jednotlivcov i kolektívov prezentovať i reprezentovať slovenský jazyk, kultúru a tradície a tiež integrácia slovenskej menšiny do srbského vojvodinského prostredia. Myslím, že všade sú viditeľné aktivity Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania a rôznych druhov spolkov. Osobitne všetci môžeme byť hrdí na to, že v B. Petrovci v regióne Báčka je najstaršie slovenské gymnázium mimo územia Slovenska, ktoré tu funguje od roku 1919 a organizujú sa tu aj výročné celovojvodinské Slovenské národné slávnosti. Kovačicu v regióne Banát preslávili vo svete maliari slovenského pôvodu insitným umením a Stará Pazova je zasa v regióne Sriem kolískou divadelníctva.

– Vlani jubilovala naša tlač, tiež i rozhlas, tohto roku TV Nový Sad oslavuje štyri desaťročia kontinuity vysielaní vrátane menšinových. Ako hodnotíte ich význam pre zachovanie identity a zapájanie sa do celoeurópskych pohybov?

– V Hlase ľudu viete, že za svojich mladých čias som chcel byť novinárom, a tak pozorne sledujem dianie v žurnalistike nielen preto, že to patrí aj k náplni mojej práce. Informácia je fenomén, ktorý vplýva na vedomie človeka a v niektorých obdobiach vie dostávať do pohybu aj davy ľudí. Z tohto hľadiska médiá predstavujú dôležitý nástroj na formovanie vedomia a ovplyvňovanie verejnej mienky v spoločnosti, či už v pozitívnom alebo inom zmysle. Patrím medzi pravidelných čitateľov Hlasu ľudu a ďalších slovenských časopisov, ktoré máme k dispozícii na veľvyslanectve a v rámci svojich programových možnosti aj k poslucháčom a divákom slovenských rozhlasových i televíznych programov. Chcel by som touto cestou oceniť prácu všetkých novinárov, ktorí zanietene a na profesionálnej úrovni propagujú dianie v slovenskej komunite v Srbsku a tým zároveň aj prispievajú k šíreniu slovenského jazyka v slovenskej pospolitosti. Myslím si, že slovenské média vo Vojvodine adekvátne reagujú aj na celospoločenské pohyby a prezentujú rôzne názory na stratégiu postupu slovenskej komunity v týchto zložitých i neľahkých procesoch v dobrej viere zachovať a ďalej tu rozvíjať slovenskú identitu. Osobitne ma teší záujem redakcií o rozhovory so slovenskými štátnymi činiteľmi počas ich návštev v Srbsku, ktoré prispievajú aj k prezentácii pozitívnych poznatkov Slovenskej republiky z procesu transformácie a integrácie do euroatlantických štruktúr. Aj prostredníctvom médií je verejnosť informovaná o tom, že mnohí srbskí štátnici sa netaja tým, že „úspešný slovenský príbeh“ je pre Srbsko istým vzorom a inšpiráciou.

Z jednej z recepcií, prebiehajúcej v miestnostiach slovenského zastupiteľského úradu v Novom Belehrade

Z jednej z recepcií, prebiehajúcej v miestnostiach slovenského zastupiteľského úradu v Novom Belehrade

– Je tu i privatizácia, ktorá priam hrozí viacerým lokálnym rozhlasom. Vidíte nejaké svetielko na konci toho tunela?

– Myslím si, že aj v  tej najzložitejšej situácii treba hľadať svetielko v tuneli, lebo na tom je postavený život i pohyb. Poznám situáciu v médiách vrátane v lokálnych rozhlasoch a tieto témy sú predmetom výmeny názorov aj medzi vládnymi predstaviteľmi oboch štátov. Diskutuje sa o tom tiež na schôdzkach krajín EÚ v Belehrade z pohľadu štandardov v krajinách EÚ v tejto oblasti. Chcem zdôrazniť, že nemôžete na jednej strane hovoriť, že podporujete zmeny v spoločnosti a v rámci nich aj zmeny v oblasti médií a na druhej strane očakávať, že sa zachová existujúci stav. Ide o komplexnú problematiku, ale ste v nej vystavení situácii, aby ste napríklad odpovedali na otázku porovnávania nákladov na vysielanie v menšinovom jazyku médiom v súkromnom vlastníctve a na druhej strane médiom plateným z verejných (štátnych) prostriedkov. Tu niekde sa nachádza aj to svetielko v tuneli, aby sa našiel spôsob na efektívne financovanie médií v dimenziách platnej legislatívy na informovanie v menšinovom jazyku. Verím, že sa postupne nájde cesta, ako zabezpečiť verejnú informovanosť v menšinovom jazyku s náležitým finančným pokrytím zo súkromných alebo i verejných zdrojov.

– Počas mandátu ste absolvovali celý rad stretnutí s našimi dejateľmi. Ktorý s našich politikov na vás zvlášť zapôsobil a čím?

– Áno, veľvyslanec pri vykonávaní svojho diplomatického poslania je v kontakte s mnohými predstaviteľmi štátu s cieľom napomáhať pri rozvoji vzájomných vzťahov v súlade so záujmami krajiny, ktorú zastupuje. Dôležitá je, aby vzájomná komunikácia a prezentovanie impulzov ústila do posilnenia a rozširovania vzájomných vzťahov a občania mali z toho úžitok. Pred nejakou subjektívnou špekuláciou o tom, ktorý z politikov na mňa zapôsobil, by som uprednostnil poďakovanie za spoluprácu všetkým voleným i menovaným predstaviteľom štátu na miestnej, opštinskej, pokrajinskej a republikovej úrovni, zástupcom občianskych iniciatív, vysokých škôl, kolegom v diplomatickom zbore, novinárom, predstaviteľom cirkvi a ďalším jednotlivcom, ktorí mi boli nápomocní pri naplňovaní môjho štyriapolročného mandátu veľvyslanca Slovenskej republiky v Srbskej republike. Počas tohto obdobia sa uskutočnili návštevy na najvyššej úrovni, na úrovni pokrajiny Vojvodina a tešili ma aj výmenné návštevy zástupcov slovenských partnerských samosprávnych orgánov, miest a obcí s opštinami a mestami a obcami, v ktorých žije slovenská komunita. V tomto prípade slovenská menšina tvorí reálny most medzi našimi spriatelenými krajinami a národmi. Preto by som chcel osobitne poďakovanie vyjadriť predstaviteľom Národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny vedenej jej predsedníčkou Annou Tomanovou-Makanovou, Matice slovenskej v Srbsku na čele s Katarínou Melegovou-Melichovou a evanjelickej cirkvi augsburského vyznania na čele s pánom biskupom Samuelom Vrbovským. Nebolo by spravodlivé, keby som vynechal predstaviteľov opštín Báčskeho Petrovca, Kovačice, Starej Pazovy a tiež Kragujevca, kde sa nachádza pamätník 44 popravených vojakov z obdobia 1. svetovej vojny. Všetci, s ktorými som sa stretol, na mňa zapôsobili svojou kompetentnosťou pri zabezpečovaní plnenia pred nimi nastolených úloh a ústretovo spolupracovali s veľvyslanectvom pri rôznych podujatiach.

– Čo vám osobne bude chýbať po odchode, konkrétne keď ide o Belehrad, v ktorom ste trávili najviac času?

– Pokiaľ bol voľný čas, čo sa niekedy stávalo počas víkendov, tak sme s manželkou a naším psíkom talianskym chrtíkom veľmi radi absolvovali prechádzky na Avalu alebo popri Dunaji či Sáve, ktoré boli „ochucované“  výbornými jedlami srbskej kuchyne, najmä na sávskom splave Suvenir. V tomto smere istou výhodou bolo, že slovenské veľvyslanectvo sa nachádza v Novom Belehrade, ktorý naša dcéra charakterizovala ako mesto zelene, parkov a cyklistických trás. Veľvyslanectvo svoju priľnavosť k Novému Belehradu preukazovalo aj pravidelnou účasťou na turnaji v „malom futbale“, ktorý organizuje združenie Fontana a spolu s ďalšími veľvyslanectvami tak malo možnosť priaznivcom futbalu demonštrovať, že „veľvyslanec nie je len diplomaciou živý“. Z pamäti sa však nemôže vytratiť ani Kalemegdan, opäť s panoramatickým výhľadom na Nový Belehrad a ústie Sávy do Dunaja, atmosféra Skadarlije, Chrám svätého Sávu, ale aj ďalšie historické objekty v Belehrade, ktoré som dával do pozornosti svojim priateľom zo Slovenska. Prírodu, historické pamätihodnosti, gastronómiu dopĺňa neopakovateľná pohostinnosť prívetivých Belehradčanov, s ktorou sme sa stretávali na všetkých miestach a vo všetkých ročných obdobiach a ktoré robia Belehrad turisticky atraktívnym. Želám tomuto mestu ďalší rozkvet a určite budeme na Belehrad pekne spomínať a radi sa sem aj vracať.

– Ďalšie plány profesionálne a iné: otvorí sa širší priestor aj na záľuby, napríklad futbal alebo iné športy?

– V tejto chvíli ešte nepoznám svoj ďalší „úradnícky“ osud, ale faktom je, že po belgickom Bruseli, americkom New Yorku a cyperskej Nikózii bol Belehrad štvrté miesto môjho pôsobenia na diplomatickom úrade v zahraničí. V každom prípade mi však najprv treba uzavrieť aj na Ministerstve zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky v Bratislave moju diplomatickú činnosť na veľvyslanectve v Belehrade a „odovzdať“ agendu mojej nástupníčke pani Dagmar Repčekovej, ktorej príchod do Belehradu je ohlásený na 25. augusta 2015. Viem však určite, že vo voľnom čase sa budem viac venovať svojej záhrade v Košiciach, kde bývame, a keď bude zdravie slúžiť, tak sa pokúsim, ako zvyknem hovoriť, „simulovať“ hranie futbalu, ktorý je mojím veľkým koníčkom od malička a s kolegami z nášho veľvyslanectva sme ho takmer pravidelne hrávali. Verím, že s manželkou budeme mať viac času na cestovanie po Slovensku a na stretávania sa s priateľmi a rodinou, aby sme aspoň čiastočne kompenzovali obdobie, ktoré sme trávili v diplomatickej službe v zahraničí. Motiváciou pre mňa je zužitkovávanie mojich pedagogických a diplomatických poznatkov od začiatku pôsobenia na Federálnom ministerstvo zahraničných vecí v Prahe 1. septembra 1987 po predchádzajúcom 12-ročnom pôsobení na Katedre medzinárodného práva na Právnickej fakulte UPJŠ v Košiciach pri výučbe medzinárodného práva.

       Oto Filip


Donedávny mimoriadny a splnomocnený veľvyslanec SR v Srbsku JUDr. Ján Varšo, CSc., sa  narodil 19. mája 1951 v Blažove. Strednú všeobecno-vzdelávaciu školu skončil v Kežmarku a Právnickú fakultu UPJŠ v Košiciach. Po dvanásťročnom pôsobení (1975 – 1987) na Katedre medzinárodného práva a politiky tejto fakulty začína sa jeho diplomatická púť, najprv na Federálnom ministerstve zahraničných vecí ČSFR v Prahe. Pred Srbskom ako diplomat pôsobil aj v Belgicku, Luxembursku a v Cyperskej republike, bol v Stálej misii SR pri EÚ, NATO a Západoeurópskej únii v Bruseli ( 1993 – 1994), tiež vedúcim Stálej misie SR pri OSN v New Yorku (1997 – 1998), tiež riaditeľom Odboru pre OSN a medzinárodné organizácie systému OSN MZV SR (2007 – 2011). Ovláda francúzštinu, angličtinu a ruštinu. Je ženatý, s manželkou JUDr. Vierou Varšovou má dve dcéry: Natáliu (1978) a Alexandru (1980).

 

O. FILIP
O. FILIP

OTO FILIP (1954) Ako novinár začal pôsobiť v týždenníku Glas Podrinja v Šabci, po štúdiách kratší čas pobudol v Dnevniku – Nový Sad, skadiaľ onedlho prestúpil do Hlasu ľudu. V októbri 1979 začínal ako praktikant, aby sa o pár rokov stal redaktorom zahraničnej rubriky, potom zástupcom šéfredaktora, a v poslednom desaťročí 20. storočia i šéfredaktorom Hlasu ľudu. V rokoch 1992 – 1993 bol aj úradujúcim riaditeľom NVU Hlas ľudu. V súčasnosti pôsobí ako redaktor, venujúci sa vojvodinským a celoštátnym spoločenským, politickým, hospodárskym, ekologickým, poľnohospodárskym a iným témam. Zároveň je redaktorom magazínovej prílohy Mozaika pri zrode ktorej v roku 1999 i stál. Kontakt:filip@hl.rs