Ženský ľudový kroj

Kto nájde súcu ženu? Jej hodnota vysoko je na korále… Stará sa o vlnu a ľan, rada pracuje usilovnými rukami… Rukami siaha po praslici a jej prsty držia vreteno… Sama si robí prikrývky, jemný ľan a purpur sú jej odevom, – tak hovoria staré ľudové príslovia.

– Charakteristickou etnickou zložkou Slovákov v našich krajoch bol a zostal ženský slovenský ľudový kroj, – zdôrazňuje padinská zberateľka, profesorka Zuzana Papová.

– Padinské dievky a ženy vždy zdobili cnosti – skromnosť, jednoduchosť a nadovšetko pracovitosť. Všetko to sa odzrkadlilo i v ľudovom odeve, ktorý naše prababičky bežne nosili a len staršie ženy si ho zachovali dodnes. Pravda, v trochu pozmenenej forme. Jednoduchý strih a skromnosť odevu bez zbytočných ozdôb svedčili o charaktere žien, ktoré ho nosili. Pracovité ruky žien priadli, tkali, bielili plátno, ručne šili odevy. Dnes si už mladé generácie obliekajú ľudový kroj iba na svadby a výnimočne na niektoré cirkevné sviatky. Písaných záznamov o tom, ako vyzeral pôvodný ženský padinský ľudový kroj, nieto. Na skúmanie jednotlivých prvkov ženského odevu poslúžili fotografie z konca 19. a začiatku 20. storočia.

Základné prvky ženského odevu, ktoré sa nosili priamo na tele, boli oplecko a rubáš. Oplecko bývalo bielej farby z polobavlneného alebo bavlneného plátna a patelátu. Rukávy široké a krátke (bývali aj rukávy na dudli, zberané nad lakťom, ktoré sa zaväzovali a škrobili, aby pekne stáli). Oplecko sa nosilo v letnom čase, neskôr sa stalo spodnou časťou odevu. Na oplecko sa viazal ručník na hrdlo, neskôr šitý prusliak. Ručníky na hrdlo boli každodenné (podlejšie) a sviatočné (hodvábne so širokou furmou, strapcové v rôznych farbách, kašmírové strapcové, tmavé tibetové s kláskovou furmou (také sa i k sobášu nosili). Strapce na ručníky viazali ženy – strapciarky, prevezuvárky. Prevezuvali na furmu rybkavú, očkavú, cvikovú a prstenkovú. Takéto ručníky sa nosili dlho, až do druhej polovice dvadsiateho storočia. Dnes sa takými ručníkmi zdobí kostol na Turíce.

Vrchnou časťou odevu bola a zostala kac
abajka. Dlhé rukávy a strih
Dolná časť ženského odevu pozostávala z viacerých čas
tí. Kedysi bol základnou časťou rubáš – spodník, šitý z konopného, polobavlneného alebo bavlneného bieleho plátna. Bol široký, mal 3 – 4 poly na kozí chrbát zošité, v dolnej časti bavlnenými mriežkami zdobený. Dievky mávali i úzke rubáše, ktoré nosili na tanec. Po druhej svetovej vojne sa rubáše prestali nosiť. Na rubáš sa sviatočne obliekali biele untroke, zberané do pása a spodná časť bola zdobená šlingerom. Dievky a mladé ženy nosili 3 – 4 untroky, aby naširoko stáli. Vrchná časť odevu bola a v súčasnosti je geceľa a šata. Dievky a ženy nikdy bez šaty nechodili. Látka, z ktorej sa šili gecele a spôsob šitia súvisia s obdobím, v ktorom vznikli. Koncom 19. a začiatkom 20. storočia sa nosili gecele zberané na nitku, šata z dvoch polou, tiež zberaná. Potom sa šili na drobné falty pod mašinou zberané. Po druhej svetovej vojne sa geceľa a šata začali skladať na falty a také sa nosia dodnes. Dĺžka gecele sa tiež menila, čo bolo podmienené i obuvou. Koncom 19. storočia siahali až po vysoké topánky, začiatkom 20. storočia po členky, v 30. rokoch sa skrátili a po vojne sa začali nosiť niže kolena. V období medzi dvoma vojnami dievky i ženy namiesto šaty na sviatok nosili i ketene. Keteňa bola užšia, z jednej polovice, v hornej časti mala ránce, bola ternová, štofová a v dolnej časti vyšitá. Dnes sa ako každodenný odev nosí pánska šata, úzka, s hornou časťou.najprv jednoduchý, neskoršie na falty, sviatočné boli holdfalne a lajsne čipkou zdobené. Po prvej svetovej vojne sa začali nosiť vyšívané kacabajky, biele patelátové. Vyšívalo sa na ažúru, krížiky a obyčajné plnenie: modré, fialové, rôznofarebné, čo bolo podmienené farbou obleku, ku ktorému sa kacabajka nosila. V chladnom počasí nosili šité rékle s flanelovou postavou, dĺžka niže pása v podobe fodry na zapínanie. Neskôr boli štrikané rékle, ktoré mali ozdoby a dva rady gombíkov. Každodennou súčasťou odevu dievok a žien boli šité prusliaky, predná časť bola zdobená zámikmi, šujtášom, dĺžka do pása a zapínanie na veľa gombíkov. V tridsiatych rokoch šité prusliaky vystriedali štrikané, krátke, s furmou a farebné. Až potom sa začali nosiť štrikanice. V zimnom období dievky a ženy nosili zimné harasové alebo vlnené ručníky na hrdlo a okolo hlavy. Existovali jednoduché a sviatočné, s hodvábnou furmou, strapcavé. To boli kupenské, no počas druhej svetovej vojny ženy si samy štrikali zimné ručníky na jednu ihličku, farebné a vzorkované so šúľanými strapcami. Kupenské zimné ručníky sa nosia i v súčasnosti. Koncom 19. a začiatkom 20. storočia ženy nosili v zime ťurák a kožušok z jahňacej kože, zdobený výšivkou a aplikáciami. Ťurák bol z čierneho štofu, flanelom  postavený, šujtášom zdobený, na háčiky sa zapínal a mal fodru. Dnes kožušky a ťuráky patria do minulosti.

Látky, z ktorých sa šili kacabajky, gecele, šaty – obleky, boli rôzne. Podľa toho sa i volali. Na pracovné dni boli cvernové obleky a na dni sviatočné puplínové, hodvábne, atlasové, surové, ľadové z tvrdšieho materiálu, po vojne krepsatínové, emonové, ružavé, atlasové zo Slovenska, potom perlónové a žersejové. V 60. rokoch boli moderné biele patelátové modrým štikované obleky, ktoré dievky nosili na sviatky. Štikovali sa i rôznofarebné vzorkované obleky. V minulosti ženy nosievali tmavé obleky – kmentové, dievky zasa jasné rôznofarebné a vzorkované. Nie je tomu tak dávno, keď sa dievkam pred vydajom skrine plnili oblekmi, ktoré sa i dedili, zatiaľ čo si dnes niektoré mladé dievky obleky vo svojej výbave ani neprajú mať.

Na nohách v minulosti ženy nosili štrimfle. Slávnostné pre dievky boli čisté biele a na každý deň boli farebné pásikavé. Štrimfle štrikali štrikeri Fogašovci. K sviatočnému odevu sa koncom 19. storočia nosili vysoké topánky (cipele) na šnurovanie s ružičkou. Vystriedali ich nízke cipele na zápinku, ktoré šili obuvníci Márkovci z čierneho baršánu s ružičkou a stužkami. Nosili sa i kožené topánky. Majstri na žiadosť zákazníkov dávali vŕzgalo pomedzi podošvy, čo vtedy bolo moderné. Každodennou obuvou boli baršánové čarapy šité, vlnené štrikované na jednu ihličku, podošva bola kožená a v nich sa chodilo na pažiť, na lúpačky a pod. Nosili sa aj apoštolke a papuče. V papučiach sa chodilo na vodu. V letnom období ženy chodili bosé.

Účes je ozdobou hlavy. V minulosti sa dievky a ženy česali na výkrutke. Predná časť vlasov sa rozdelila choníkom a vzadu sa splietol vrkoč. Ženy mávali dva vrkoče, aby si mohli urobiť kontík. Do kostola dievky v zime a v lete chodili holohlavé, prostovlasé, iba so vzorkovanou, obleku primeranou stužkou. Od druhej polovice 20. storočia sviatočný ručník na hlave nosia aj dievky. Ručníky boli atlasové s furmou, plyšové, kašmírové, ternové s pásikmi, ternové vyšívané, riedke ručníky, ako i s ružou z Talianska. Vydaté ženy na hlave nosili polvoške, čepce. Mladšie ženy mávali stužkavý čepiec a dnes nosia limbačkavý čepiec. Ozdoby padinských dievok a žien boli vždy skromné. V minulosti sviatočnou ozdobou bol biely šlingerom obšitý ručníček. Dievky nosili aj farebné perly okolo krku. Obleky sa zdobili stužkami a čipkami. Ak dievka bola slušne učesaná, pekne oblečená v krásnom obleku, to bola hrdá dievka.

O padinskom ľudovom kroji by sa mohlo ešte veľa rozprávať, lebo pod vplyvom prostredia a módy podliehal častým zmenám. Pôvodné prvky však zostali. Padinčania sú hrdí na svoj kroj a snažia sa zachovať si ho.

                                                             A. Chalupová

Foto: z archívu dediny