V predvečer veľkonočných sviatkov, ktoré veriacim pripomínajú Ježišovo zmŕtvychvstanie, v Európe zaúradovali temné sily chaosu. Pomenujme ich správnym názvom: teroristické.
Utorkové ráno v Bruseli, hlavnom meste Belgicka a zároveň Európskej únie, prinieslo tri explózie na letisku a stanici metra, pri ktorých život utratilo viac ako 30 osôb. Médiá oznámili, že sa k nim prihlásil Islamský štát. To sú iba základné fakty „zmŕtvychvstania“ (hoci terorizmus ani nebol mŕtvy) úmyselných ničivých ľudských skutkov, ktoré za sebou nechávajú obete. Tie nikoho nenechajú ľahostajným, zvlášť, keď si pripomenieme vlaňajšie teroristické útoky v Paríži, či masaker študentov v Keni. Spomeňme však aj zašlé časy bombardovania Srbska (čiže Spolkovej republiky Juhoslávie) ozbrojenými silami NATO v roku 1999.
Svet sa už dávnejšie mení pred našimi očami my sa na tie pre ľudstvo zhubné zmeny dívame s bezbrehým zúfalstvom, pretože nenachádzame spôsob, ako bojovať proti terorizmu, násilenstvu, neľudskosti. Žijeme v časoch, v ktorých sa do popredia vysúva nekultúra a vulgárnosť, ale musíme si byť vedomí, že sme tomu sčasti aj my sami na vinne, takže v tom zmysle môžeme v boji o kultúrne a bezpečné zajtra pridať ruky k dielu, prispieť vlastnými skutkami. Ako?
Spôsobov je neúrekom. Jedni môžu bojovať nahlas, vo verejnosti, pri spoločensko-politickom pôsobení, tí druhí vo vlastnom mikrosvete. Budovanie svojho mikrosvetu mnohí z nás obyčajných ľudí, umelcov, intelektuálov, majstrov, kancelárskych úradníkov, sedliakov a i. pociťujú ako zvláštny VLASTNÝ boj proti nerestiam ľudstva, ktorý neraz prináša len sotva viditeľné výsledky, ale predsa nás posúva k cieľu.
Mladá srbská prozaička Dana Todorović, autorka románu Park Logovskoj, ktorý v tomto roku bol v najužšom kruhu na NIN-ovu cenu, nás privádza k takému záveru. Pri jednom rozhovore na otázku, ako reaguje na kultúrny a spoločenský kontext, v ktorom žijeme a tvoríme, odpovedala takto: „Snažím sa počúvať potreby vlastného vnútra, ako jediné meradlo korektnosti, a svoje šťastie vo svete nachádzam v budovaní svojho mikrosvetu. Niekto povie, že tento druh ústupu je spoločensky nezodpovedný, ale ja verím, že práve prácou na sebe nejakým spôsobom posúvame hranice ľudskej skúsenosti, meniac (hoci veľmi postupne, ale bezpečne) kolektívne vedomie.“
Koľko pravdy nachádzame v Todorovićovej zmýšľaní! Veď nie všetci sme stavaní z buniek, ktoré znamenajú líderstvo a spoločenský angažmán. Keď si toto uvedomíme, nielen veľkonočné sviatky, ale aj zvyšok našej životnej púte (v mikrosvete) bude aspoň o štipku harmonickejší. To je zmysel nášho života!
Vladimíra Dorčová-Valtnerová