Niekoľko skvelých vecí ukázal a potvrdil včerajší zápas našej futbalovej reprezentácie s Nórskom – vieme hrať futbal a to veľmi dobre, vieme sa vybojovať s nátlakom a zahrať si ako treba v stretnutí, v ktorom nám je nevyhnutný triumf, atmosféra v reprezentácii sa zdá veľmi zdravá a tím, čiže reprezentácia je v prvom pláne, nie výkony jednotlivcov.
Sú to iba základné tézy, čiže najdôležitejšie momenty, ktoré sa dajú všimnúť. Reprezentácia sa znovu stala kultom.
Pozerať včerajší zápas s Nórskom v Osle predstavoval fantastický pôžitok z hľadiska fanúšika Srbska. Naši súperi nevedeli odkiaľ im hrozí viac nebezpečenstva, naši boli ako osiky, neustále útočili, hrýzli a bojovali.
Tréner Stojković znovu dôveroval Dušanovi Vlahovićovi, ktorý v klube nehrá v takej miere, akú si zasluhuje. Náš útočník sa za to Piksimu odvďačil gólom a mal ešte niekoľko príležitosti skórovať.
Nebudeme sa sústreďovať na rekordy, spomenieme len, že Mitar dal znovu, a to už 50. gól v drese so štátnym erbom.
Srbsko triumfovalo, získalo prvé miesto v skupine. Hrali sme proti veľmi dobrým selekciám Nórska, Slovinska a Švédska a v takej konkurencii sme si vybojovali promóciu do A divízie európskeho futbalu. To neznamená iba, že Srbsko v nasledujúcom vydaní Ligy národov bude hrať v konkurencii najlepších mužstiev Európy, ale máme garantovaný alternatívny smer v kvalifikácii na majstrovstvá Európy. Možno sa to niekomu zdá ďaleko, ale kontinentálny šampionát bude o necelé dva roky. Jasné, selekcie z tejto skupiny sú nie tie najsilnejšie, ale už sme dokázali, že aj s najlepšími dokážeme bojovať a nad nimi triumfovať.
Ak chceme skomentovať priebeh zápasu s Nórskom, možno povedať že naši triumfovali rutinovane. Súperi mali príležitosti, ale ani jedna nebola stopercentná. Neutralizovali sme Haalanda a jeden z najlepších útočníkov sveta proste nemal šancu proti našej obrane. Stredopoliari boli fantastickí, krídla výborné a útočníci realizovali šance, ktoré mali pripravené.
Tadić zohral kapitánsky znovu, Strahinja Pavlović zopakoval výkon proti Portugalsku v Lisabone, Saša Lukić sa vyvíja veľmi dobre a stáva sa výborným defenzívnym stredopoliarom a výkony Andriju Živkovića čoraz viac pripomínajú jeho vynikajúce vydania z Mundialata 2015, keď sa Srbsko na Novom Zélande stalo majstrom sveta. Pribudol aj „akýsi“ Ivan Ilić a odrazu sme sa presvedčili o ďalšom skvelom výhonku.
Okrem toho, náhradníci boli tiež dobrí a keď Lazović a Radonjić vystriedali Kostića a Živkovića, príležitostí nechýbalo. Keby Nemanja Radonjić bol trochu stabilnejší a správal sa ako športovec či atléta, bol by jedným z najlepších krídelných hráčov sveta. Dalo by sa ho porovnať s Portugalčanom Ricardom Quaresmom, ktorý na začiatku kariéry bol vraj lepší ako Cristiano Ronaldo, ale sa nešportovo správal v zmysle, že rád navštevoval nočné kluby…
No tento článok nie je o tom, ale o postupe Srbska do A divízie európskeho futbalu a o tom, že je čoraz ťažšie zostať ľahostajný a objektívny, alebo ako by sa povedalo v kalkovanom preklade – studenej hlavy. V našom prípade znovu hrá tím, silný a s myšlienkou, mužstvo, ktoré sa postaví proti každému. Selekcia, ktorá proti každému má čo ukázať.
Futbalisti sú „na vinne“. V čele s trénerom Draganom Stojkovićom a jeho tímom. Oni nám vrátili nádej a vďaka im sa na futbalovú reprezentáciu Srbska znovu pozerá s veľkým rešpektom. A preto nám ambícia stále stúpa.