Už 19. basketbalové majstrovstvá sveta sa neúprosne blížia. Koncom augusta, presnejšie 25. augusta sa na Filipínach, v Japonsku, a v Indonézii začne ďalší svetový turnaj a niekde v polovici septembra planéta potenciálne bude mať nového basketbalového šampióna.
Prípravy naplno prebiehajú, samozrejme, že sa na turnaj chystá aj naša selekcia, ktorá hrať bude v základnej skupine B – v prvom kole proti Číne, potom proti Portoriku a nakoniec aj proti Južnému Sudánu.
V týchto dňoch je aktuálny prípravný turnaj Acropolis Cup v Grécku a na ňom okrem hostiteľov hrá aj naša reprezentácia, tiež Taliansko.
Práve včera turnaj otvorili Grécko a Srbsko. Triumfovala naša selekcia výsledkom 71 : 64, a tak už teraz má veľkú šancu na tomto medzinárodnom podujatí aj triumfovať.
Súboj s Talianskom je na programe dnes od 18.45 h a v prípade triumfu bude aj definitívne jasné, že ani Gréci, ani Taliani už našu reprezentáciu nedohonia.
Samozrejme, triumf na tomto podujatí nemá ktovieaký význam, okrem na psychologickom pláne, lebo tie najdôležitejšie zápasy sú len pred nami. A dobre vieme, že tie budú výlučne na Majstrovstvách sveta.
Po tom, čo tréner Svetislav Pešić zverejnil zoznam hráčov, s ktorými na Mundobaskete počíta, eufória v našej krajine akoby trochu klesla. Predovšetkým preto, že na zozname nie je Nikola Jokić a chýbať bude aj Vasilije Micić. Zareagovali aj stávkarské kancelárie a Srbsko kleslo na poradovníku favoritov, takže našu selekciu najčastejšie nájdeme na siedmom mieste zoznamu favoritov. To znamená, že by sme mali postúpiť do štvrťfinále, kde sa potom naša účasť končí… Uvidíme.
Pred Srbskom sú USA na prvom mieste, ako najväčší favorit, postom nasledujú Kanada, Austrália, Slovinsko, Francúzsko a aktuálny majster sveta Španielsko. Náš včerajší rival Grécko nasleduje po Srbsku a na zozname sú ešte aj Nemecko, Litva, Taliansko a Brazília. Ostatné tímy sa menej ponúkajú, čo znamená, že by ich eventuálny úspech bol mimoriadnou senzáciou.
Bez tých najlepších hráme veru často…
Srbsko si však zvyklo na situáciu, v akej sa aj tentoraz ocitlo – neraz sa udialo, že tí najlepší nehrali na európskych alebo svetových šampionátoch. Každý má svoje dôvody, ktoré sú mu najdôležitejšie, a preto netreba odsudzovať ani jedno rozhodnutie. Predsa milovníci basketbalu si nespomínajú na odmietnutia v trochu staršom období.
Na našom území sme sa s tým po prvýkrát asi stretli na Majstrovstvách Európy 2003 vo Švédsku, keď reprezentácia, ktorá v roku predtým v USA bola majstrom sveta, na kontinentálnom podujatí vystúpila bez hlavných hráčov – Bodirogu a Stojakovića. Na Mundobaskete 2002 sme sa práve s Pešićom na lavičke stali majstrami sveta, potom prišiel Duško Vujošević a razom narazil na to, že si hráči žiadali oddych a za reprezentáciu nehrali. S tým turnajom prišla aj svojrázna kríza v basketbalovej reprezentácii, ktorá s menšími výnimkami trvá aj dnes.
Nasledovali katastrofálne vydania na Olympijských hrách v Aténach 2004, tiež na majstrovstvách Európy 2005 na domácej pôde. Nepríjemné sú tiež spomienky na Mundobasket 2006 a šampionát Európy 2007. V tých rokoch sa striedali početní tréneri a prvá medaila po sedemročnej prestávke prišla s Dušanom Ivkovićom na ME 2009 v Poľsku, ktorú zabezpečila generácia Miloša Teodosića.
Možno povedať, že potom nasledovali trochu lepšie vydania – semifinále na MS 2010, ako aj strieborné medaily na MS 2014, Olympijských hrách 2016 a na šampionáte Európy 2017.
Stále však našu reprezentáciu poznačovali tie odmietnutia – buď hráči boli zranení, alebo nehrali z iných dôvodov. Rovnako je aj tentoraz. Jasná je vec, že ani na nadchádzajúcom Mundobaskete hrať v najsilnejšej zostave nebudeme. Neraz sa však udialo, že sme práve v takých situáciách dosiahli pekný výkon. Samozrejme, vzťahuje sa to na aktuálnu dobu, lebo v minulosti naša reprezentácia, pod akýmkoľvek menom vystupovala, mala len jeden cieľ – prvé miesto. Najčastejšie sa k nemu aj dorazilo… Ale, ako sa hovorí – nové časy, nové móresy.