Mundial v roku 1970 zorganizovalo Mexiko a analytici tvrdia, že ten turnaj bol jedným z kvalitnejších. Vynikla Brazília a v zenite kariéry bol Pelé, ktorý získal tretí titul majstra sveta.
Sedemdesiate roky boli revolučné aj z aspektu rozvoja technológie a práve Mundial v Mexiku bol prvý, v rámci ktorého sa televízne prenosy jednotlivých zápasov a v jednotlivých krajinách realizovali vo farbe.
O dva roky neskoršie na rade bol štvrtý šampionát Európy pod záštitou UEFA. Formát sa nelíšil v porovnaní s predchádzajúcim, ibaže v kvalifikácii vystúpilo 32 reprezentácií (o jedna viac v porovnaní s rokom 1968), takže všetky kvalifikačné skupiny mali štyri celky.
Do ďalšieho kola postupovali iba víťazi, takže je to dôkazom, ako ťažko sa na majstrovstvá bolo dostať. Okrem toho víťazi kvalifikačných skupín potom ešte hrali play-off či štvrťfinále a až vtedy sa plánoval záverečný turnaj.
V kvalifikácii aj tentoraz vystúpila Juhoslávia, vicemajster Európy z roku 1968. V relatívne nepríjemnej skupine s Holandskom (ktoré o dva roky neskoršie bolo vicemajstrom sveta), Východným Nemeckom a Luxemburskom bola predsa prvá. Neprehrala v ani jednom stretnutí a tri triumfy a rovnaký počet nerozhodných výsledkov stačili na postup do play-off.
Juhoslávia naozaj zohrala dobrú kvalifikáciu, lebo postup zo skupiny pred posledným kolom bol zabezpečený.
Juhoslávia predsa bez postupu
Play-off priniesol dvojzápas so Sovietskym zväzom, reprezentáciou, proti ktorej niekdajšia krajina nikdy nemala dobrú skúsenosť.
Dokonca na základe oficiálnej štatistiky ten pomer bol príliš katastrofálny – Juhoslávia dosiahla len dva triumfy a až jedenásťkrát prehrala. Tak sa skončila aj cesta na Majstrovstvá Európy 1972, po 0 : 0 v Belehrade. V Moskve Sovietsky zväz bol presvedčivý a výsledkom 3 : 0 si zabezpečil postup.
Tak práve Zväz bol jedinou reprezentáciou, ktorá bola prítomná na všetkých štyroch úvodných Majstrovstvách Európy. UEFA sa rozhodla organizáciu záverečného turnaja od 14. do 18. júna 1972 zveriť Belgicku.
Belgičania v play-off eliminovali dovtedy úradujúceho šampióna Taliansko, ako sme spomenuli Sovietsky zväz prekonal Juhosláviu, Maďarsko sa druhýkrát zúčastnilo záverečného turnaja po triumfe nad Rumunskom a prvú účasť si vybojovalo aj Západné Nemecko výhrou nad Anglickom.
V semifinále hostiteľ nemal veľkú šancu proti Západnému Nemecku, ktoré asi rutinovane vyhralo 2 : 1. V druhom stretnutí Sovietsky zväz jediným gólom prekonal Maďarsko, takže do finále postúpili veľkí rivali z druhej svetovej vojny.
Na trávniku toho 18. júna v Bruseli predsa Sovietsky zväz nedokázal čeliť Nemcom v žiadnom segmente. Generácia, ktorá sa o dva roky na domácej pôde stala aj svetovým šampiónom, sa prakticky pohrávala a gólmi Müllera a Wimmera hladko prekonala Sovietsky zväz 3 : 0. Do roku 2012 to bolo zároveň najpresvedčivejšie víťazstvo v záverečnom stretnutí podujatia.
Západné Nemecko sa tak na debutantskom predstavovaní ovenčilo titulom majstra Európy, neskoršie pribudli ďalšie dva.
Belgicko získalo nakoniec útešné tretie miesto. Majstrovstvá Európy v roku 1972 boli zároveň prvé, ktoré v prípade nerozhodného stretnutia v semifinále či finále už nemali pravidlo hádzania mince či opätovného zápasu, než po prvýkrát bolo schválené strieľanie penált v prípade nerozhodných výsledkov. Pre zhodu okolností na podujatí toto pravidlo nevyskúšali, lebo víťazi všetkých štyroch duelov boli známi podľa regulárnej hry.
Preto na turnaji o štyri roky neskoršie v Juhoslávii bolo úplne inak a po prvýkrát majstra Európy určila práve lotéria penált. A štýl strieľania rozhodujúcej aj podnes nesie meno legendárneho československého futbalistu…