K futbalovým Majstrovstvám Európy – turnaj v roku 1980 priniesol rozšírenie súťaže a skoro nič iné

V podstate neuplynulo ani celé desaťročie, lebo sa UEFA ešte v polovici 70. rokov minulého storočia rozhodla turnaj rozšíriť na osem tímov a v roku 1977 potvrdila, že záujem o organizovanie podujatia v roku 1980 vyjadrili Anglicko, Holandsko, Grécko, Západné Nemecko, Švajčiarsko a Taliansko.

Neskoršie z pretekov boli eliminovaní všetci kandidáti okrem Talianska a Anglicka. Napokon sa UEFA organizáciu turnaja rozhodla zveriť Taliansku a zdôvodnila to tým, že Anglicko pred štrnástimi rokmi bolo hostiteľom Mundialu (v roku 1966).

Tak Taliansko bolo prvou krajinou, ktorá bola vopred určená ako organizátorka Majstrovstiev Európy a priamo na turnaj postúpila bez kvalifikácie.

V tej vystúpilo 31 tímov, ktoré boli rozvrhnuté do siedmich skupín. V troch hralo päť reprezentácií a v štyroch štyri – Juhoslávia bola zaradená do skupiny so Španielskom, Rumunskom a Cyprom.

Niekdajšia krajina slabo otvorila kvalifikáciu a v úvodných dvoch stretnutiach zažila dve prehry, pre ktoré sa jej ani nepodarilo postúpiť. Najprv v Záhrebe proti Španielsku a o tri týždne neskoršie aj v Bukurešti proti Rumunom.

Neskoršie prišli štyri triumfy zaradom, ale tie nestačili na viac ako druhé miesto – Španielsko bolo prvé a dostalo sa na Majstrovstvá Európy. Najväčšie prekvapenie pripravili Gréci, ktorí boli prví v ťažkej skupine s Maďarskom, Fínskom a Sovietskym zväzom. Grécko finišovalo ako prvé, zatiaľ čo Sovietsky zväz nečakane bol posledný a nechal si ujsť aj druhé majstrovstvá po sebe, po tom, čo bol prítomný na každom z úvodných štyroch.

Záverečný turnaj na Apeninskom polostrove

Taliani sa rozhodli, že hostiteľské mestá majstrovstiev budú Rím, Miláno, Turín a Neapol. Po prvýkrát na turnaji boli dve skupiny, v skupine A súťažili Západné Nemecko, Československo, Holandsko a Grécko, v skupine B Belgicko, Taliansko, Anglicko a Španielsko.

Formát bol taký, že v skupine sa navzájom stretli všetky tímy, a potom selekcie z prvých miest hrali finále, tie, ktoré boli druhé, bojovali o bronzovú medailu. V prvej si Nemci relatívne ľahko vybojovali prvé miesto a ďalší boj o trofej, lebo v úvodných kolách prekonali Československo a Holandsko.

V druhej skupine bolo veľmi zaujímavo, nakoniec pre lepšie gólové skóre prvé bolo Belgicko. Vlastne aj Belgičania, aj Taliani mali štyri body a gólové skóre +1, ibaže Belgicko vsietilo viac gólov. Taliani sa museli uspokojiť zápasom o tretie miesto.

Postup do finále tej belgickej generácie zostal jedným z väčších prekvapení Majstrovstiev Európy. Najprv v Neapole Taliani zostali aj bez bronzovej medaily, lebo Československo lepšie strieľalo penalty, a potom vo finále Západné Nemecko po ťažkom boji s Belgickom znovu vyhralo. Bolo 2 : 1, takže Nemci za krátke obdobie získali množstvo trofejí – majstrami boli na ME 1972, potom triumfovali na Mundiale 1974 a v spomenutom roku 1980 znovu oslavovali.

Keď ide o samotnú hru, možno konštatovať, že turnaj v roku 1980 bol jedným z najslabších. Strelci dali len 27 gólov na štrnástich zápasoch, čiže menej ako dva na zápas.

Prvým strelcom bol Klaus Allofs zo Západného Nemecka.

Okrem toho na zápasoch bola aj slabá návštevnosť, okrem zápasov, v ktorých hralo Taliansko, takže zápasy na štadiónoch priemerne sledovalo len okolo 24 a pol tisíca divákov. Ďalší problém spôsobovali chuligáni, zvlášť v spomienkach zostal zápas Belgicko – Anglicko, na ktorom polícia musela použiť aj slzotvorný plyn…

Analytici mienia, že jediné pozitíva boli nová a úspešná generácia mladých nemeckých futbalistov, ktorú tvorili Bernd Schuster, Hans-Peter Briegel, Horst Hrubesch, Hansi Müller a Karl-Heinz Rummenigge.

Vyniklo spomenuté Belgicko a ich, vtedy mladí a nádejní futbalisti Jan Ceulemans, Eric Gerets, Jean-Marie Pfaff a Erwin Vandenbergh.

Keď sa všetko zhrnie, na turnaj v roku 1980 sa predsa nespomína podľa kvalitného futbalu a dobrých zápasov, ale ako na taký, ktorý sa proste udial…