„Poznáš ma?“ opýtal sa lámanou srbčinou tak asi šesťdesiatnik kovačického výtvarníka Jána Glózika pred jeho domom. Bolo sedemnásť hodín, druhý sviatok vianočný. Maestro bol chvíľku v šoku, v tme na Ulici Janka Čmelíka videl tvár vlasatého bradáča s okuliarmi zavesenými okolo krku.
„Musíš mi pomôcť,“ odpovedal maliar. „Oliviero,“ začal trkotať temperamentný muž predstavujúc sa. Hostiteľovi náhle svitlo: po tridsiatich piatich rokoch zavítal k nemu kamarát, s ktorým takmer rok a pol (1977 a 1978) trávil dni vojenčiny v kasárni Miku Mitrovića v Šabci. Chorvát s taliansko-slovinskými koreňmi, Oliviero Bolšec. Dobrák od kosti a ohnivá nátura.
Prišiel Oliviero zablahoželať Jánovi k blížiacim sa meninám. Ale neprišiel sám. V mercedeske sedela jeho životná družka, Talianka Marisola. Čoskoro sa manželská dvojica ocitla v maliarovom domácom ateliéri. Vzápätí sa zo štefanského koncertu v kostole vrátila aj Jánova manželka Alžbeta, členka Kresťanských sŕdc, a na stole už rozvoniavali medovníkové srdcia a iné vianočno-jánovské dobroty pre návštevu zďaleka.
Osud hosťa z Rovinja sa iste podobal osudu stoviek či tisícov chlapov z bývalej Juhoslávie. Do pechoty v Titovej armáde nastúpil ako „bažant“ (srb. slang gušter) s obavami, čo ho čaká v neznámom prostredí Mačvy, odišiel však odtiaľ ako „mazák“ (srb. slang džomba) s menami desiatok nových priateľov zo všetkých krajov dvadsaťmiliónového štátu v adresári. Presvedčený, že k pozemnému vojsku by ho znovu mohli zavolať iba v prípade, že na veľkú Juhošku zasiahne cudzia útočná puška.
Keď začiatkom deväťdesiatych začali rinčať domáce zbrane, Oliviero sa rozhodol opustiť milovanú Istriu a zakotvil v mestečku Udine v Taliansku. V kraji Friuli, „z opačnej strany Triglavu“, si našiel „najprv faru, potom Maru“. Dodnes žije a pracuje na severe Talianska, montuje klimatizačné zariadenia a ústredné kúrenie. Manželka je Friulánka, riaditeľka školy, k tomu v Udine vlastnia aj turistickú ubytovňu.
„Mladosť – pochabosť,“ zaspomínali si počas viachodinového rozhovoru u Glózikovcov a v Galérii insitného umenia Oliviero a Ján. Hostiteľ svoje výtvarné mimoškolské prvotiny namaľoval už v roku 1975. Dva-tri roky neskoršie sa dvaja samopašníci z Istrie a Banátu rozhodli na husársky kúsok v šabackej kasárni. Rozdrapili čistú posteľnú plachtu na polovicu, armádny kolega – stolár plátno zarámoval a Glózik pre Bolšeca namaľoval dve olejomaľby.
„Ak tento článok bude čítať dakto z armádnych veliteľov, pôjdem na vojenský súd,“ zažartoval Ján.
Výtvarné dary pre Oliviera spolu s ním cestovali nielen do Chorvátska, lež i do Talianska. Keďže jeho manželka neprejavila vrúcnejší vzťah k insitnému umeniu, Jánove maľby zdobili steny Bolšecovej turistickej ubytovne v stotisícovom Udine.
Roky sa míňali a s nimi sa rozšírila i celosvetová pavučina. Oliviera cez internet zistil, že podpis Glózik v jeho diári z vojenčiny zodpovedá podpisu dnes slávneho insitného umelca. Marisola a Oliviera čoskoro premiestnili „vojenskú“ tvorbu Jána Glózika z ubytovne do svojho súkromného domu. Bolšecovi sa pred polrokom podarilo zistiť Glózikov e-mail, ale keďže elektronická pošta už bola otvorená, maliar si myslel, že ide o korešpondenciu jeho syna – mail si ani neprečítal.
Bolšecovci sa pred Vianocami rozhodli na dlhšiu cestu. Po niekoľkodňovom oddychu v Grécku sa cestou zastavili v Macedónsku. Tam sa Olivierovi podarilo vysnoriť a stretnúť sa s ich ďalším spoločným kamarátom zo šabackej pechoty – Dončem Pecevom zo Skopje. Ďalší deň Oliviero a Marisola strávili v Belehrade, a potom sa zastavili aj v Kovačici. Raňajkovali u Glózikovcov, hostia z Apeninského polostrova zablahoželali umelcovi k meninám a zaspomínali si na ešte hodne maliarskych či huncútskych anekdot z mačvanskej kasárne.
Svetová komunikačná sieť sa tak stala spoľahlivým pomocníkom pri príprave opätovného stretnutia dvoch starodávnych kamarátov. A to práve v čase, keď vďaka sociálnym sieťam je osobných stretnutí čoraz menej.
Ján Špringeľ
Foto: z archívu Galérie insitného umeniaa z archívu Jána Glózika