Konečne prajný krok k uznávaniu evanjelickej cirkvi

DEJINY

Už aj povrchným znalcom dejín Slovákov v Báč-bodrožskej stolici je známe, že cirkevné začiatky našincov na týchto priestranstvách neboli vôbec ľahké. Začalo to najprv svojvoľnou organizáciou bohoslužieb, niekde (v Selenči) aj výstavbou cirkevného objektu, a potom, reakciou katolíckej cirkvi a patričných štátnych orgánov zákazom nekatolíckeho cirkevného pôsobenia. Také kruté rozhodnutia vyvolali v každej osade protesty evanjelikov, až na tie vysoké, aj cisárske inštancie. Keď to nepomohlo, nasledovali združené požiadavky Slovákov – evanjelikov v širšej oblasti Báč-bodrožskej stolice. Tak už v marci roku 1764 šiel do Požunu (dnes Bratislavy) obsiahly list (32 strán), v ktorom boli vytýčené požiadavky luteránov Petrovca, Selenče, Bajše a Kulpína na slobodu vierovyznania[1]. Na tie požiadavky 3. mája 1764 odpovedal kaločský katolícky arcibiskup Jozef Bathyáni, vysvetľujúc práva a slobody vierovyznania vo vtedajšom štáte[2]. Potom dodatkové právne požiadavky do tých štyroch slovenských osád zaslali aj požunské vrchnosti[3]. Vyžadovalo to čas, aby tá spoločná prosba bola zaslaná aj pred cisárske vrchnosti, a keď sa to v roku 1767 aj udialo, prosba bola odmietnutá[4]. Tak sa celý problém vrátil na status quo, vlastne na stav, aký bol jedine možný vychádzajúc zo zákona, lebo vtedy katolíci svoje vierovyznanie mohli verejne vyznávať, uctievajúc len osobitné opatrenia.

Také rozhodnutia vzbudili medzi evanjelikmi nespokojnosť, až revolt. O konfrontácii evanjelikov s vtedajšími zákonmi, najmä v osade Petrovec a Selenča sme už písali. Potom nasledovali aj dodatočné vyšetrovania a aj väznenia, a to zapríčinilo, aby sa celý proces požiadaviek evanjelikov o povolenie svojho vierovyznania na určitý čas zastavil. Nie však nadlho.

Podrobnejšou inšpekciou archívnej dokumentácie možno uzavrieť, že ďalšia vlna požiadaviek o povolenie evanjelického vierovyznania sa v Petrovci pohla už začiatkom roka 1777. Aj korešpondencia v trojuholníku evanjelici, stoličné a uhorské predstavenstvo trvala takmer celý rok, aby 18. novembra 1777 prišla z Požunu správa, že sa požiadavka na povolenie evanjelického vierovyznania nielen odmieta, ale sa žiada do budúcna aj mlčanie na tú otázku („silentium pro future imponere“)[5]. Celý rad archívnej dokumentácie však hovorí o opatreniach v prospech katolíckej viery: aby sa uviedol ešte jeden katolícky učiteľ, aj katolícka farnosť, aj byt pre katolíckeho farára, aj regulácia príslušnosti občanov Petrovca ohľadom tej otázky atď.

Keď to však nemohli Petrovčania, tak „štafetu dobiedzania“ na najvyššie vrchnosti prevzali Hložančania. Roku 1779 poslali na uhorské vrchnosti v Požune požiadavku o povolenie výstavby modlitebnice a pozvať farára a učiteľa[6]. O necelé dva mesiace to podporili aj Kysáčania už aj s výpisom, koľko rodín dalo peňažné príspevky na výstavbu cirkevného objektu v tej osade[7].

To pravdepodobne preplnilo čašu a obecní činitelia v osadách futockého panstva, kde žili Slováci, dostali za úlohu spísať počet Slovákov – luteránov na tom majetku, čo bolo aj vypracované, a potom zaslané na patričné adresy. Výsledky tohto súpisu boli takéto:

Tabuľka 1: Súpis domov, usadlostí, luteránov a ich zdanenie v osadách futockého panstva z roku 1779

___________________________________________________________________________

osada        domy    usadlosti           dospelí          detí do 15 rokov        spolu          zdanenie

                                                 chlapi      ženy   chlapci   dievčence               zemepán   stoličné

Petrovec     448          217           708        675         688          600         2671      2039         25

Hložany     101            36           129        135         193          148           605        443          56

Kysáč          47             23             77         77           94            77           325         218          28

Na základe tohto súpisu boli racionalizované aj riešenia. Hneď potom sa rozhodnutím z Požunu povolilo v Petrovci vymenovať evanjelického učiteľa, lebo údajne detí je veľa a jeden katolícky učiteľ nestačí. Ale vtedy ešte žiadne evanjelické aktivity v osade neboli dovolené[8]. V Hložanoch sa žiadalo všetko, čo súviselo s prosbou z augusta 1779, preveriť, lebo už na štarte bolo podčiarknuté podozrenie („tantum fucum“) a neskoršie nasledoval aj zákaz hocijakého angažovania sa v zmysle, ako si to žiadali občania[9]. Rozhodnutím cirkevnej vrchnosti v Kaloči, ale aj spresnením na námestnej uhorskej úrovni, bolo, že je výstavba modlitebnice – tak ako aj v Petrovci – aj v Hložanoch odmietnutá, a že sa na celkovú problematiku nastoľuje mlčanie („impositum silentium“), aj prísna kontrola a zákaz zbierania hocijakých milodarov na stavbu cirkevných objektov[10]. Keď sa zneuctení luteráni pozvali na svoje združenie a základiny, vtedy im vrchnosti odpovedali, že základiny luteránov („augustanae confessio“) v skutočnosti v Rakúsko-Uhorsku ani nejestvujú[11].

Keď však 29. novembra roku 1780 umrela najväčšia katolíčka v monarchii – cisárovná Mária Terézia – jej syn Jozef II. vo svojom riadení štátom hneď na začiatku zaujal liberálnejšie pozície. Akoby sa topila aj tá katolícka krutosť. Cítilo sa to i v Petrovci, takže sa táto osada už v podvečer Tolerančného patentu znovu zmohla na novú prosbu o farára, učiteľa a o stavbu modlitebnice a objektov pre farára a učiteľa[12].

A potom, keď 13. októbra 1781 „kalapoš“ cisár Jozef II. vydal Tolerančný patent o slobode vierovyznania, aj na tomto území, na ktorom žili evanjelickí Slováci, začali viať iné vetry. Nie tak rýchle, ako to bolo obyčajou v tomto štáte, ale predsa. Už 16. mája 1782 Požun podal tlmočenie cisárskeho patentu o tolerancii vierovyznania[13] a už začiatkom júla povolil Bajšanom, aby povolali svojho farára z Pazovy[14].

Toto revolučné cirkevné riešenie si však vyžadovalo aj osobitné opatrenia, takže cisárskym rozkazom, teda intimátom č. 4373, žiadal sa súpis všetkých superintendentov (biskupov) v Uhorsku[15]. No vyvolalo to aj opačné reakcie a vysoký katolícky funkcionár z Kaloče Antonie Gašljević hneď hlásil, že bude osobne prítomný pri popise akatolíkov v Petrovci, organizovaných pre potreby založenia cirkvi[16]. To mu však v duchu predpisov Tolerančného patentu bolo znemožnené. Keď to všetko prešlo, v Petrovci bola dovolená stavba modlitebnice („oratória“), ako aj farských a učiteľských miestností. Aj na požiadavku vrchností Jozef Kiss, inžinier architektúry podal predbežný rozpočet a plán na stavbu týchto objektov[17]. Bola to však len zdanlivá výhra všetkých nekatolíkov, lebo ďalším rozhodnutím námestnej rady v Požune č. 314 všetok zisk zo štól akatolíkov sa musel odovzdať katolíckemu farárovi. Vypadlo to podľa princípu – práva máš, ale výdobytky tvojho práva pozbiera niekto iný. Tak niektoré iné práva zo segmentu nekatolíckeho vierovyznania a ich kontrolu si pod svoje aj naďalej zobrala buďto katolícka cirkev alebo správa cisárskeho veličenstva.

Bolo to teda Pyrrhovo víťazstvo našincov. Víťazstvo, kde musíš platiť katolíckej viere a svoju evanjelickú vieru si sám vydržiavať. Ale Slováci aj v tom videli svoje zadosťučinenie. Veď slobodu svojej evanjelickej viery, pre ktorú často bežali zo svojho kozubu na Horniakoch, teraz tu konečne dostali, a to, že budú musieť svoj mešec dvakrát vyberať, im nepadlo ťažko. Už tá skutočnosť, že nútenú prácu na výstavbe katolíckych cirkevných a školských objektov teraz vystriedali dobrovoľnou prácou na evanjelickej modlitebnici a škole, niečo znamenala.

Tak sa potom povolí aj prosba luteránov v Bajši o učiteľa a farára[18], aj Kysáčanom sa povolí mať učiteľa luteránskeho vierovyznania, už aj preto, že je počet katolíkov v tej osade malý[19]. Petrovčania využijú žiadosť Adalberta Vojnića, katolíckeho farára na futockom panstve, aby v Petrovci bol postavený nový katolícky učiteľ, lebo Andrej Odri, župan, čiže okresný náčelník, podal správu, že je v tejto osade uprázdnené miesto pre katolíckeho učiteľa, lebo dovtedajší Štefan Robotka odchádza do inej osady na miesto notára[20], čo sa využilo na angažovanie evanjelického učiteľa Daniela Zátureckého.

Ale nebolo to tak vždy a všade ľahko získať. Veď Hložanci na svoje opätovné požiadavky znovu dostali rozhodné nie, lebo sú malá osada, a keď jej pre hladomor v 80-tych rokoch bola poskytnutá pomoc zo štátnych magazínov, bola zadlžená po krk. A všetko bude tak ako bolo, kým si táto osada svoj dlh štátu nevyplatí. Okrem toho pre vierovyznanie je Petrovec na hodinu cesty od tejto osady[21]. Tak v čom je potom problém?

Ako vidno, nie všade, aj nie veľmi úspešne, ale ľady sa predsa pohli. Aj túžba našincov slobodne vyznávať svoju vieru bola už na dosah ruky, dostala zelenú. Ďalšie kroky vo svojej cirkevnej organizácii neboli také ľahké, lebo podliehali jestvujúcim zákonom uznávaných cirkevných organizácií. A tieto boli podmienené počtom veriacich a objemom materiálnej schopnosti enklávy, ktorá si formovanie svojho cirkevného zboru žiadala vo vydržiavaní svojich pastierov a v stavaní svojich objektov. Bol to ďalší krok, aj stupienok vyššie, na ktorý museli byť pripravení aj našinci na tomto území.

DrSc. Ján Babiak