Do Pivnice cesta dlhá. Vie sa, odkiaľ?

DEJINY

Odvtedy, ako prví Slováci prešli cez Dunaj a Ipeľ a idúc za slnkom napoludnie začali systematicky osídľovať Dolnú zem, kým prišli po Pivnicu prešlo už viac ako sto rokov. Slovenských poddaných bolo takmer vo všetkých častiach vtedajšej Veľkej uhorskej nížiny. Súčasne toto presídľovanie na juh prešlo početnými obmenami: od jednotlivých (úteky, individuálne sťahovanie menších skupín, sezónne presuny, aj potulky), cez tie masovejšieho rázu (keď ich plánovali zemepáni, respektíve katolícka cirkev na svoje majetky), až po tie najsystematickejšie, ktoré si za cieľ postavil sám štát (komorné, kamerálne sťahovanie). Obyčajne ten proces prebiehal pod menom sťahovanie, hoci keď ide o slovenský živel, v skutočnosti šlo o presídľovanie, respektíve posúvanie našincov, keď najčastejšie mladší potomkovia danej rodiny prechádzali na bližšiu alebo ďalšiu vzdialenosť, na dva do tri dni chôdze od svojho rodiska, na ľudoprázdne priestory, čo na Dolnej zemi zostali po Turkoch. Asi najeklatantnejší príklad toho presúvania sú práve pivnickí Slováci, ktorí akoby sa z tých najsevernejších oblastí, spúšťali na juh stupienok po stupienok.

Je zaujímavé, že priame dokumenty o pôvode pivnických Slovákov na ich dlhom prechode od Myjavy až po Sriem nieto alebo temer nieto. Štúdie o ich pôvode však sú a aj teraz poslúžia k spresneniu ich pôvodu, ako aj o trampotách ich presúvania z najsevernejšieho až po najjužnejšie oblasti vtedajšej Habsburskej monarchie.

Už v roku 1888 Félix Kutlík za Pivnicu píše: „Slováci… už r. 1790. prišli sem z vesprímskej, komárňanskej, prešporskej a nitrianskej stolice,“ ale aj: „Pivničania hovoria síce mäkko, ale jejích nárečie je nitrianske, tak asi, ako dosaváď Slováci pod Bielou-Horou hovoria.“[1] Aj štúdie, najmä tie lingvistického rázu, hovoria, že pôvodným bydliskom dnešných Pivničanov bola Myjava (západné Slovensko), kde sa po bielohorskom boji uchýlili aj porazení husiti. Tam pod správou Čachtického panstva našli na chvíľku svoj pokoj. Ale nová rekatolizácia a ďalšie zhoršovanie hospodárskych pomerov a potom Thökölyho a najmä povstanie Františka Rákőcziho, čo sa neslávne skončilo práve pod Trenčínom, ich nanútilo presťahovať sa južnejšie, na pomedzie Nitry a Nových Zámkov, v kratšej diagonále v pásme osád od Vráblí až po Cabaj. Toto územie možno považovať za ich druhotné sídlisko, z ktorého potom dodatočne šírili svoje ďalšie výhonky na juh, lebo mnohí ani tu nezostali, ale sa osádzali ešte v južnejšie postavených stoliciach v Prešporskej, Komárňanskej a Ostrihomskej stolici, ako ďalšom stupienku slovenského posúvania. A odtiaľ na rade bolo už Zadunajsko, najmä Vespremská a Fejérska, ale aj južnejšie postavené stolice. V súvislosti s touto témou uvedieme aj migrácie západných Slovákov mimo územia Slovenska, hlavne západnou trasou sťahovania (do zadunajských stolíc v dnešnom Maďarsku a odtiaľ do Báčky), kým problematiku osídľovania priestoru na ľavom nábreží stredného toku Dunaja nebudeme spomínať.

Slováci z južných svahov Bielych Karpátov a Myjavskej pahorkatiny, v migráciách na juh prešli aj Dunaj a nasťahovali niektoré osady v Komárňanskej (Bánhída, Oroszláň, Tardoš, Sák, Bikod a Send) a Ostrihomskej (Kestúc, Šárišáp a Dág) stolici. Vo Vesprímskej stolici Slovákov z Nitrianskej stolice bolo v osade Čerňa, Báršoňoš a inde, kým vo Fejérskej (Stolnobelehradskej) stolici sa Slováci zo severných častí Nitrianskej stolice nasťahovali v osade Tordač[2] (ešte v roku 1713). Pesty uvádza, že tam prišiel pôvodne západno-slovenský živel aj do Šoskútu, a potom aj Martónvášaru. Aj do Ráckerestúru prišli Slováci v sekundárnej migrácii zo Šoškútu a Tárnoku, a potom aj do Gántu a Kišapoštágu prišli Slováci z Nitrianskej stolice, aj zo širokého pásu od Považia až po Pohronie. Ešte južnejšie, v Tolnianskej stolici ich bolo v osade Meža a v Šomoďskej, od satmárského mieru prišli nitrianski Slováci do osady Torvaj a Táb.

Z takého širokého rozvrstvenia v Zadunajsku nebolo im potom ťažko preniknúť aj do Báč-bodrožskej stolice, konečne ešte pred Pivnicou ich bolo v Kupusine, Topole a Temeríne, v menšom počte aj v Kysáči, Kulpíne a Bajši. V takej koncepcii rozvrstvenia nebol žiadny problém prísť aj do Pivnice.

Je zaujímavé, že sa vo všetkých týchto historických prameňoch príchodu Slovákov do jednotlivých osád vždy uvádza regionálna či stoličná príslušnosť (najčastejšie Nitrianska stolica), ale nie aj lokálna (z ktorej osady). To v značnej miere konkrétnejšie určenie sa začína zjavovať až pri sekundárnom, alebo až terciárnom sťahovaní voľakedajších nitrianskych Slovákov z novších lokalít. Je pre Pivnicu zaujímavý aj návod J. Maliaka: Keď sa akurát tí Slováci, čo sa nasťahovali v osadách v Zadunajsku, konkrétnejšie v osadách Ďurovo (Gyuró), Tordaš (Tordas), Veleg (Nagyveleg), Baračka (Baracska), Čerňa (Bakonycsernye) a Šúr (Súr)[3], dozvedeli, že Leopold II. hneď keď prišiel na trón po smrti svojho brata Jozefa II., prikázal pokračovať v osídľovaní Báčky, požiadali najprv komornú administratívu v Sombore o dovolenie osídliť 60 pustých usadlostí (sésií) v komornej osade Pivnica v Báčke. Ale správa v Sombore nechcela konať mimo svojej právomoci, a tak upriamila Pavla Čuhu a Pavla Farkaša, predstaviteľov týchto obcí, na kráľovskú námestnú radu v Budíne. Tam spomenutí predstavitelia dňa 30. júna 1790 odovzdali svoju prosbu[4] a len o deň neskoršie, t. j. 1. júla toho istého roku dostali aj povolenie presťahovať sa do Pivnice. Potom, keďže už bolo leto, pre aktérov tohto sťahovania nastála horúčkovitá príprava na ďalší posun. Mnohí na svojich majetkoch napochytre zakončili letné práce a niektorí aj deti a starcov nechali na starom bydlisku, v obave pred neistou cestou. Aj na ďalšie cestovné trampoty sa vybrali tí najschopnejší. A zakotvili v Pivnici.

Ale aj napriek tomuto dosť výstižnému súpisu osád, kde Slováci z kopaničiarskych osád z okolia Skalice a najmä Senice, Myjavy a Nového Mesta nad Váhom až po Trenčín spustili svoju kotvu, predsa je ťažko usúdiť o priamom, horniackom pôvode týchto dolniackych globtroterov. Aj tých pivnických. To preto, že žiaden dokument odkiaľ sa vo svojej potulke pohli, vlastne kde je ich pôvod, prakticky nejestvuje, čiže doteraz nie je odhalený, a aj preto, že sa viac písalo, kde Slováci odišli, ako odkiaľ do nových osád prišli. Predsa tradícia slovenských migrantov zachovať si informáciu, odkiaľ ich predkovia prišli, pretrvala. Aj táto správa na šťastie medzi pivnickými Slovákmi sa dlho prenášala z kolena na koleno, až sa našla osoba, ktorá to všetko zapísala.

Urobil to Michal Rúžek. On píše: „Jadro pivnických Slovákov pochádza z Nitrianskej stolice. Ostatní prišli z Vesprímskej, Prešporskej, Komárňanskej a Novohradskej, niekoľkí z Békešskej stolice. Z Myjavy prišli títo: Valášek, Durgala, Valihora, Bednár, Hrnčiar, Dinga, Marton atď., zo Sobotišťa: Kubinec, z Hlbokého: Čobrda, z Lubiny (pri Novom Meste n/V): Slávik, z Modry: Kľúčik… Šusterovci (Pivarčík) pochádzajú tiež z Nitrianskej… z Velegu (Vesprímska stolica) prišiel Imrek, zo Sáku (Vesprímska stolica) Ruman…, z osady Csema[5] (Stolnobelehrad) Maďar… z Naďlaku: Budinský, zo Sarvašu: Valentík, Kmeťko, Činčirákovci z Novohradskej stolice. Paappovci z Rabskej a Lamošovci z Turčianskej stolice. Poneváč väčšina Pivničanov predsa pochádza z okolia Nitry, západno-slovenské nárečie prijali i ostatní osadníci, ktoré v menšej miere i dnes je v Pivnici zakorenené a Pivnica v tom ohľade je jedinou obcou slovenskou, kde jazyková zvláštnosť udržala sa až podnes…“ Ale okrem slovenských boli tu aj migranti inej národnosti lebo: „Dnes máme v Pivnici rozšírenú rodinu Maďarovskú. Okolo roku 1790 prišli do týchto krajov z Csemy (Stolnobelehradská stolica) dvaja mladí mužovia dľa mena Maďar a Maďari i dľa jazyka… Jedon zastavil sa v Pivnici, druhý pobral sa do Banátu… Týrovci sú tiež pilní, dobre stojaci Slováci. Asi pred sto rokmi[6] prišiel do Pivnice istý Mathias Thier odkiaľsi z Medzimurska. Ako úplne chudobný človek stal sa obecným sluhom (kišbírom)“.[7] Tu si usporil majetok, oženil sa, aj aklimatizoval, aj asimiloval (Nemcom bol po národnosti). Táto rodina  sa tiež stala jednou z vynikajúcich.

Pramene, odkiaľ získal tieto dáta, Rúžek však neuvádza, a tak zostáva iba predpokladať, že to naozaj bolo tak. Mimo tohto obsiahlejšieho zoznamu niektorí autori uvádzajú, že do Pivnice Slováci prišli z „priľahlých juhozápadných oblastí Trenčianskej stolice… a priľahlej juhozápadnej časti Tekovskej stolice“[8].

V celkovom spresnení pôvodu Pivničanov pomohli aj rodinné kroniky[9], z ktorých aj pôvod zaznamenali Ján Guba („Durgaláci pochádzajú z Myjavy“) ale aj Daniel Dudok („Čobrdová familija pochádza z Hlbokéj[10]…, moja mama hovorila tak, že keď oni sen došli, na Dolňáki, jich ňevolal ňigdo Čobrdáci, ale Hlbočanáci, že z Hlbokéj pochádzali“). Konečne aj koreň najčastejších priezvisk Pivničanov ukazuje na ich pôvod, a tak dá sa uzavrieť, odkiaľ prišli[11].

Možno teda konštatovať, že kopaničiarske osady okolia Myjavy a Nového Mesta nad Váhom boli často v minulosti prameňom vysúvania slovenských rojov na juh. O tom sa však konštatuje všeobecne, z ktorej stolice, nie aj konkrétnejšie, z ktorej osadnej lokality. Možno k tomu pomohla aj sálašovitá orientácia týchto osád, aj ich plošná rozptýlenosť. Aj fakt, že sa Slováci posúvali a nie sťahovali z najsevernejších častí stále viac na juh, čím sa potom aj ich štart v sťahovaní zatrel. V každom prípade, vďaka jazyku, vlastne pivnickému dialektu, dnes možno dosť dôverne hovoriť o regionálnom, aj stoličnom pôvode Pivničanov, nie však aj o bližšie určených pôvodných lokalitách, z ktorých sa sem prisťahovali.

DrSc. Ján Babiak