Lorencove patenty a horská turistika

Viktor Lorenc (1843 – 1915), strojný inžinier a priekopník vysokohorskej turistiky a cyklistiky na Slovensku, známy je historikom aj ako zať Dr. Jozefa Miloslava Hurbana. Jeho manželkou bola  Želmíra Mária (1852 – 1878), jedna zo štyroch Hurbanových dcér.

Hlavný inžinier krompašských železiarní a prvý český horolezec v Tatrách, Viktor Lorenc (Victor Lorenz) sa narodil na Morave v Kroměříži. Počas štúdií vo Viedni zoskupoval mladých technikov Čechov, Chorvátov a Poliakov do študentského združenia Slávia a ako mladý odborník začal pracovať v Krompachoch na Spiši. Vtedy si osvojil srdce krásnej Hurbanovej dcéry Želky.

Jeho zásluhy v popularizácii turistiky v Tatrách  si osobitne vážia Poliaci, ktorí mu prví vypísali biografiu na Wikipédii, odkiaľ sú aj tieto údaje.

Maďarský týždenník Czepesi Lapok (Listy zo Spiša) zverejnil svojho času nekrológ (preložil ho L. Strak): „Do Krompách prišiel ako mladý odborník. Strávil v nich väčšiu časť života. Nadchnutý ideálom chcel na sklonku svojho života postaviť trvalú a krásnu ozdobu. Skalnaté úbočie vŕšku nad mestom chcel pretvoriť v raj. Vložil do toho celý svoj majetok, plod svojej neúnavnej práce a úsilia. Neľutujúc námahy chcel z Ličšieho vrchu vykúzliť raj. Za vzor mu slúžili kúpele Bled (Slovinsko). V neúrodnom teréne dotvorila jeho rojčivá duša krásu okrasných kríkov, porastov, stromov, skvelé cesty, vodopád, vzdušné pavilóny na slnenie a odpočinok. Keď už stálo kúpeľné stredisko, ktoré každý obdivoval, panujúca hospodárska kríza nedovoľovala jeho zdokonalenie a odďaľovala aj slávnostné otvorenie. Lorenc vyčerpal vlastný kapitál a jedného smutného dňa utrápený inžinier umeleckého ducha musel sa dožiť toho, že jeho pekné dielo… dostalo sa na bubon. Vrch so stavbami zakúpila obec. Krásny park s pavilónmi sa stal vychádzkovým miestom Krompašanov.“

Nedávno v novinách Krompašský spravodajca Mgr. Marta Mičeková opísala pána inžiniera Lorenca: „On je ojedinelý skvost ľudskosti! Zostala po ňom pamiatka v podobe vybudovaných chodníkov a lesných cestičiek, ktoré nám dodnes pripomínajú. Prechádzame sa po nich i v lete i v zime a vychutnávame si čaro ich zákutí. Hoci on sám do svojho projektu investoval celý svoj kapitál a prišiel o všetko, my nie sme schopní sa postarať o jeho hrob a vybudovať mu nový pamätník. Viktor Lorenc je pochovaný pri svojej prvej manželke na našom cintoríne, v bývalej evanjelickej časti dnešného cintorína, na najvyššom mieste, odkiaľ sa týči obelisk…“

O tom, koľko svoju manželku a deti miloval, zostalo zapísané v zachovaných listoch adresovaných na švagra Vladimíra Hurbana do Pazovy, ktoré písal v češtine, nemčine a slovenčine. Jeho manželka Želmíra tiež rada písala na Dolnú zem. Podporila brata v roku 1874 (pred ženbou), aby sa pilne staral o „osamotnelé hospodárstvo“ a opisovala svojich drobučkých synov Vladimíra a Dušana a informovala, ako sa jej manžel učí maďarský jazyk: „Aby mu to ľahšie šlo, dal si dodať maďarské dievča z Miškovca, a tak nám ono tu teraz mondokuje, hráva sa s Vladuškom a pestúva Dušanka…“ Po gratulácii k narodeniu Ľudmily Hurbanovej, v liste z 8. júla 1878 Želmíra Lorencová píše: „Minulú nedeľu sme boli pri Štrbskom plese. Ach, či je tam krásne. Keby si nás [brat] tak ešte navštívil, museli by ste do Tatier výlet urobiť s Viktorom.“ Avšak takého stretnutia sa nedožila, pretože toho istého roku Želmíra umrela…

Namiesto sestry Želmíry na Dolnú zem listy potom prichádzali od jej manžela Viktora a syna Viktora – hlavne z Budapešti, kde pracovne pôsobili. (Na portáli tatry.eu sa uvádza, že Viktor Lorenc zomrel v roku 1915 od smútku po smrti svojho syna, pravdepodobne Vladimíra.) V liste z roku 1890 Viktor Lorenc sa chválil, že synom kúpil pekný, ale drahý, velosiped: „Vladko sa tohto roku dobre spravuje, Viktor, bohužiaľ, nie. Počtovanie mu veľmi zle ide. Vlani som ho proboval zauškovať, nepomohlo to. Plakal, polhodiny sa učil počty, a potom si zasa veselý čítal čosi zábavného.“

Avšak otcov vplyv na deti pôsobil, lebo synovia Vladimír a Viktor Lorencovci sa v dospelom veku stali poprední konštruktérmi motorov, o čom svedčí zachovaný patent v Paríži z roku 1915.

V Budapešti mali aj svoj podnik, o čom zase svedčí memorandum na liste z roku 1908. Na jednom z takýchto „lorencovských“ papierov s hlavičkou mladý Viktor Lorenc písal svojej sesternici Ľudmile Hurbanovej do Pazovy: „Tvoja úloha bola pre mňa veľmi jednoduchá. Opýtal som sa redakciu „Slovenského týždenníka“ a už viem, že Vladko Hurban Vajanský uchádza sa v Novom Meste (Vág – Ujhely) pri svojom ujčekovi Markovičovi. Ale budem Vlada prosiť, aby, ak len môže, vždy veľkú tajnu robil o sebe u Vás a aby som ja bol Váš „Leib – Sherlock Holmes“ v tej záležitosti….Myslel som na august, že zase na nedeľu s Tebou sa budem po Pazove prechádzať. A kde je už to leto?“

V pokračovaní tohto listu mladý Viktor Lorenc opísal výrobu motora: „V tomto čase je jeden (200 ks silný) motor už vo fabrike skoro hotový. Našli sme druhý spôsob polepšenia motora a chcem aj jeho hneď dať do práce… Teraz sme tie nové plány tiež ukázali tam iným inžinierom…“ Mladý Lorenc najradšej  a často písal po nemecky, najmä bratrancovi VHV. Výnimočne, len keď chcel vyjadriť emócie, tak sa poslúžil materinským jazykom: „Prosím ťa, sestrička moja, odpísať na kartičku, či Ti môžem hneď poslať bicykel, keď nájdem dačo dobré, alebo ho chceš mať len na jar?..  Keby si tak v tej veci [do Pešti prísť] na jar rozmýšľala a aby si ľahko mohla uvidieť svojho starého priateľa, Tvojho bratranca. To bych som aj preto veľmi rád urobil [uhostil], aby som našu milú reč materinskú tak veľmi nepozanechával. Teda, milá sesternica, ako Ty to dobre vieš, vždy sa radujem, keď Tebe na vôľu urobiť môžem, a dúfam, že úlohu túto dobre skončím…“

Katarína Verešová