Príklady a prípady

JEDNA OSOBNOSŤ, JEDNA OTÁZKA: DUBRAVKA MALJUKAN-DRLJAČA, PEDAGOGIČKA, ZŠ DRAGOJLA DUDIĆA, BELEHRAD

– Ako ste sa vlastne zapojili do programu pomoci Rómom, za ktorý ste získali cenu Koalície proti diskriminácii?

– Všetko sa v podstate začalo tým, keď som sa s jedným rómskym dievčatkom stretla v mestskom autobuse, kde spievala za peniaze. V rozhovore s ňou som si všimla, že je v školopovinnom veku. Povedala mi, koľko má rokov, aby na otázku, prečo nie je v škole, odpovedala, že nie je prihlásená. Práve sme prichádzali k môjmu pracovisku. Ukázala som jej ho a povedala: toto je moja škola, môžeš do nej chodiť, aj keď v tejto štvrti nebývaš. Začala navštevovať hodiny, čo bolo príkladom aj pre viaceré iné rómske deti. Spolužiaci ich prijali, stali sa obľúbenými, pozývajú ich na narodeniny… Keď do školy prišli prvé rómske deti, usporiadali sme spoločnú schôdzu všetkých aktérov, ktorí im môžu pomôcť. Boli na nej pedagógovia, predstavitelia Strediska pre sociálnu prácu, predškolskej ustanovizne, rómsky koordinátor  Obce Zvezdara, predstavitelia Domu zdravia, organizácie Praxis a iní. Vypracovali sme plán pomoci, lebo je azda najmenším problémom to, aby deti riadne chodili na prednášky. Ich rodiny dodnes žijú v nehygienických podmienkach a nemajú peniaze ani na základné veci, ako oblečenie, desiata. Napriek tomu, že sú naše zákony dobré, ich uplatnenie nie ja také ľahké: moja žiačka Teodora Teodorovićová ešte stále nemá zdravotný preukaz. To však nevplýva na nás v škole deprimujúco: naďalej so žiakmi rómskeho pôvodu dodatočne pracujeme, aby dohonili zmeškanú látku. Snažíme sa prispieť k tomu, aby im ďalšie školenie nebolo nezvládnuteľným problémom.

                                                                                 Zaznamenal: O. Filip