Povojnové roky boli ťažké a skromné pre každého človeka v každom ohľade. I napriek ťažkostiam, nerestiam, chudobe Slovenské národné slávnosti sa bez ohľadu na to, že Matica slovenská v Juhoslávii v tom období nepôsobila, organizovali až do roku 1953.
– Možno ako nikdy predtým a nikdy potom v období po druhej svetovej vojne na tomto najväčšom slovenskom podujatí vo vtedajšej Juhoslávii mohutnel pocit bratstva a jednoty, – spomína si na zašlé časy osemdesiatročná učiteľka vo výslužbe Alžbeta Pucovská z Kulpína. – Bolo to vidno na ústrednom programe, ktorý prebiehal v nedeľu na ihrisku vo Vrbare, počas spoločnej besedy.
Učiteľka Pucovská, vtedy zo dvadsaťročná študentka Učiteľskej školy v Petrovci, aj dnes prejavuje obdiv k dobre nacvičeným tancom. – Viete, tanečníci zo všetkých slovenských osád, hoci v rozdielnych krojoch, tancovali naraz, a to rovnaké tanečné kroky.
Beseda akoby bola symbolom bratstva a jednoty, ktoré vtedy dožívali rozkvet. Veľký dôraz sa dával aj na životné krédo „v zdravom tele, zdravý duch“, keďže záväznou časťou programu bola aj športová gymnastika. Naša spolubesedníčka bola výbornou gymnastkou na kladine.
– Športovú gymnastiku a besedu mali na starosti učitelia Štefan a Olga Labátovci, ktorí to nacvičili, a potom zorganizovali samotné vystúpenia na výbornú. Pomáhali im sestry – učiteľky Milina Bartóková a Anna Majerová. Podľa mňa aj beseda, aj gymnastika dávali Slávnostiam taký iný šmrnc… ten už menej na súčasných SNS badám…
V. Dorčová-Valtnerová